Mladý skinhed nemohol byť ďalej od pravdy. Židia sú veľmi rôznorodým národom. V Izraeli môžete na tej istej ulici stretnúť modrookú blonďatú Židovku z Ruska, úplne čierneho Žida z Etiópie a všetky variácie medzi tým, napríklad Žida, ktorý vyzerá na neroroznanie od Araba. Raz som tiež videl v Izraelskej televízii vystupovat ženu, na pohľad Číňanku, ktorá v skutočnosti bola Židovkou a rozprávala o svojom židovstve. Aj s tou jednotou Židov to zďaleka nie je také ružové ako sa niekomu môže zdať. Vám asi netreba vyvracať nenávistné bludy aké mal popletený mladík, napriek tomu môže byť aj pre vás zaujímavé prečítať si niečo málo o tom ako veľmi sú Židia jednoliati a jednotní.
Začnime tým, kto sú vlastne Židia. Neviem či to vedecké výskumy potvrdzujú, ale podľa Biblickej tradície sú potomkami Abraháma a jeho syna Izáka, ktorí uverili v jediného Boha a ktorých Boh pred vyše 3000 rokmi doviedol do Kanaanu, takzvanej Zasľúbenej zeme. Krátko nato sa Židia presunuli do Egypta, kde boli neskôr zotročení a pod vedením Mojžiša vyvedení znovu do Kanaanu (takzvaný Exodus). Tam si založili kráľovstvo so slávnymi králmi Šaul, Dávid a Šalamún, ktoré sa neskôr rozpadlo. Boli pohltení mezopotámskymi ríšami a odvedení do otroctva, z ktorého sa neskôr vrátili späť do Zasľúbenej zeme. Tam potom žili striedavo pod nadvládou Grékov a Rimanov, s krátkym obdobím kedy mali znovu vlastných kráľov. Spory s Rímom sa stupňovali až kým ich Rimania úplne nevyhnali do sveta.
Židia žili v diaspóre necelých 2000 rokov. Európsky antisemitizmus a pogromy vyústili v 19. storočí do vytvorenia sionizmu - presvedčenia, že sa Židia musia vrátiť do starej vlasti, kde si založia vlastný štát a kde im už nikto nebude ubližovať. A tak sa začalo veľké sťahovanie, ktoré vyvrcholilo vytvorením Štátu Izrael roku 1948. Toľko krátky rýchlokurz histórie (nebudem sa venovať skutočnosti, že Kanaan, medzičasom premenovaný na Palestínu, sa za tých 2000 rokov stal domovom iných ľudí a tí sa odmietali dobrovoľne vysťahovať a uvolniť miesto novým ľuďom - to je iná téma na úplne iný článok).
A tak sa stalo, že sa na malom kúsku zeme ocitlo množstvo ľudi, ktorí sa sem prisťahovali z rôznych kútov sveta, s rôznymi tradíciami a vznikla tu mozaika rôznych subkultúr, medzi ktorými niekedy vládnu nie najlepšie vzťahy. Izraelská spoločnosť sa dá deliť podľa rôznych kritérii, jedným z nich je práve pôvod - teda z ktorej krajiny človek, alebo jeho predok do Izraela prišiel. Podľa tohto kritéria sa Židia delia na dve veľké skupiny: Aškenázov a Sefaradov.
Aškenázovia (hebrejsky: aškenazim) sú jednoducho povedané európski Židia. Teda prisťahovali sa do Izraela z európskych krajín. Práve európsky Židia vytvorili jazyk Jidiš, ktorí nie je pôvodným jazykom Židov, ako si niektorí milne myslia. Aškenázovia tvoria by som povedal základ Izraelského štátu. Sú to ľudia, ktorí si so sebou priniesli európske spôsoby, vedu, kultúru, majú vzdelanie a tvoria akúsi elitu - koniec koncov, v ich prostredí sa myšlienka vzniku Izraela zrodila a oni ju zrealizovali. Aškenázovia vyzerajú ako bežní európania (pokiaľ nie sú upravení podľa ortodoxných náboženských predpisov).
Sefaradovia (hebrejsky: sefaradim) sú Židia z arabských krajín. Slovo Sefaradim je hebrejské pomenovanie pre Španielov. Španielsko je síce súčasťou Európy, ale myslí sa tým obdobie stredovekého Španielska, kedy bolo arabské. Slovo Sefaradim sa tak stalo súhrnným pomenovaním pre arabských Židov (aj ked niekedy Židia z krajín, ktoré sú dodnes arabské či moslimské sa označujú samostatným termínom „Mizrachim" , teda „východní". Ale nekoplikujme to, zostanme pri tom, že Sefaradovia sú Židia z arabských krajín.)
Stáročia žili medzi Arabmi, hovorili arabsky a aj sa na Arabov výzorovo podobajú. Významnými podskupinami Sefaradov sú najmä „Marokánci" (teda Židia z Maroka), „Jemenci" (Tejmanim), „Peržania" (Parsim). V každej z týchto krajín mali Židia odlišné zvyky a kultúru. Jemenci napríklad podobne ako Arabskí obyvatelia Jemena žuli gat - listy kríka, ktoré sa považujú za drogu. Jemenci majú ako jediní v Izraeli dovolené žuť túto „drogu", pretože je to súčasť ich kultúry.
V Izraelskej spoločnosti Sefaradovia ťahajú za kratší koniec, hoci tvoria zhruba polovicu obyvateľstva. Aškenázovia sa na nich často pozerajú s dešpektom, ako na zaostalých a nekultúrnych. Sefaradovia sa cítia byť v Izraeli diskriminovaní a niektoré konkrétne prípady poukazujú nato, že sú naozaj obeťou diskriminácie. Pri vzniku Izraela napriklad nových Sefardských prisťahovalcov strihali do hola a „umývali" postrekom DDT, z ktorého mnohí ochoreli, alebo Sefardským ženám pri pôrode odoberali deti s tvrdením, že zomrelo a dávali ich na adopciu neplodným Aškenázskym párom. Z času na čas sa znovu objaví nejaká kauza, ktorá sa týka problému nerovného postavenia Aškenázov a Sefaradov.
Ešte taká pikoška, Aškenázovia nazývajú Sefaradov posmešne „Čachčach". Chce sa tým povedať, že Sefaradovia sú nekultúrni, zaostalí, hrubí, divosi, niečo ako u nás „Gadžo". Sefaradovia zasa Aškenázov nazývaju posmesným označením „Vuzvuz". Myslí sa tým „európska" prekultúrnenosť, fajnovosť, precitlivelosť. My zasa v našej rodine používame slovo „vuzvuz" na označenie „príliš európskeho" jedla, ktoré nám nechutí, povieme: to je také vuzvuz. Potom tu je nová skupina takzvaných „Rusov". Sú to Židia z krajin bývalého Sovietskeho zväzu, ktorí sa prisťahovali v imigračnej vlne, ktorá začala počas Peresetrojky a kulminovala v deväťdesiatych rokoch 20. storočia. V tejto vlne sa prisťahovalo okolo milióna Židov zo Sovietskeho zväzu, čo je v šesťmiliónovom Izraeli obrovské číslo. Rusi teda nie sú iba Židia z Ruska, starousadlíci s obľubou hádžu do tohto vreca všetkých prisťahovalcov zo sovietskeho bloku aj prisťahovalcov zo slovanských krajín. Aj Slovákov. Darmo budete vysvetľovať, že nie ste Rus, že ste dokoca neboli súčasťou Sovietskeho zväzu a že máte iný jazyk - pre starousadlíkov máte ruský prízvuk, takze ste „Rus", detaily nie sú podstatné. Keď ste ešte k tomu blondína, nič vám nepomôže.
Od ostatných subkultúr sa odlišujú najmä v tom, že si držia svoju ruskú kultúru a jazyk. V rodinách a vo svojich komunitách sa nerozprávajú po hebrejsky ako ostatní Židia. Ich prvým jazykom je Ruština, hebrejsky komunikujú iba keď musia, teda v kontakte s „ne-rusmi". Stali sa významnou jazykovou menšinou, preto môžete v Izraeli bežne vidieť ruské nápisy v azbuke. Volakedy sa niektoré televízne programy vysielali s arabskými titulkami, dnes sa vysielajú v prvom rade s ruskými. V tejto súvislosti sa hovorí jeden vtip: Ktorý je druhý úradný jazyk v Izraeli? Predsa Hebrejčina, prvý je Ruština. Kvôli tejto neochote integrovať sa, mnohým izraelčanom ležia Rusi takpovediac v žalúdku.
Ešte začiatkom deväťdesiatych rokov sa hovorilo, že možno až tretina z týchto Rusov, vôbec nie sú Židia, ale podnikaví skutoční Rusi, ktorí vycítli príležitosť. Izrael totiž novým židovským prisťahovalcom poskytuje rôznorodú pomoc, úľavy a aj štedrú finančnú podporu. Takže niektorí si zohnali falošné papiere, že majú židovského predka, aby sa mohli vysťahovať z Ruska a dostať takúto podporu na štart nového života „na západe". Pre mnohých bol dokonca Izrael iba prestupnou stanicou - zhrabli finančnú podporu a odfrčali s ňou do USA, do Kanady, či inam. Vážne sa vtedy riešila otázka „kto je Žid?" a kto by mal mať právo sa usadiť v Izraeli a dostať výpomoc.
Na začiatku tejto prisťahovaleckej vlny sa predpokladalo, že ľudia z bývalého Sovietskeho zväzu so sebou prinesú socialistické uvažovanie, že posilnia izraelskú Stranu práce (alebo ľavicu všeobecne) a mierové hnutie. Stal sa úplný opak. Rusi si založili svoje vlastné strany, ktoré boli väčšinou pravicové až krajne pravicové. Miesto mierového zmýšlania si priniesli so sebou šovinizmus a nenávisť k Arabom. Spomínam si ako nás pri jednej návšteve Izraela viezol z letiska v Tel Avive taxikár, „Rus" z Gruzínska. Po ceste sme nezáväzne konverzovali. Medzi iným sme sa ho pýtali ako sa mu ako čerstvému prisťahovalcovi páči v Izraeli. On nato, že bol by tu raj, keby len tu neboli tí Arabi - že sme sčasti Arabi aj my nevedel, pokladal nás zrejme za Židov zo Slovenska. Pred Haifou sa nás opýtal, kde v Haife nás má vyložiť. A my, že v starej arabskej časti. On, že kde presne, my že úplne v centre starej arabskej časti - tam bývali moji starí rodičia. Vtedy sa konverzácia skončila. V starej arabskej časti Haify nás vyložil a rýchlo odfrčal preč - nechcel sa zbytočne dlho zdržiavať v štvrti tých, ktorí kazia raj. A možno sa aj bál, že ho zjeme. Nie je náhoda, že najznámejší predstaviteľ ruskej komunity je Avigdor Liberman -veľký to ľudomil, ktorý by všetkých Arabov rád vyhnal z ich vlasti.
Ďalšou skupinou, nie veľkou, ale ľahko rozoznatelnou, sú už spomínaní etiópsky Židia. Ich vlna prisťahovalectva sa odohrala v osemdesiatych rokoch 20. storočia. Aj oni patria k nie príliž privilegovaným vrstvám spoločnosti. Za Haifou sa raz objavili nejaké unimobunky. Stovky unimobuniek, také malé mestečko z unimobuniek. Tu ubytovali prisťahovalcov z Etiópie. Aby ste rozumeli prečo to spomínam, prisťahovalcov z „kultúrnejších" krajín ubytovávajú častokrát v luxusnejších obydliach.
Židia v Izraeli sa však nedelia iba podľa krajín z ktorých pôvodne pochádzajú. Delia sa aj podľa toho či sa narodili mimo Izraela alebo či sú narodení v Izraeli. Tí, ktorí sa v Izraeli nenarodili, majú v sebe ešte kus kultúry, z ktorej prišli, či už európskej, arabskej alebo inej. Prisťahovali sa do Izraela a tu sa im potom narodili deti, ktoré už prežili celý život v Izraeli. Vznikla tak generácia Židov, ktorí sa Izraelčanmi nestali, ako ich rodičia, už sa nimi narodili. Tvoria homogénnejšiu spoločnosť, vplyv kultúr, z ktorých pochádzajú ich rodičia je slabší, aj keď otázka pôvodu (aškenáz, sefarad, rus, atd...) úplne nemizne.
Ešte jedna deliaca čiara, omnoho väčšia je medzi ortodoxnými (a zvlášť ultra-ortodoxnými) veriacimi a sekulárnymi Židmi. Ortodoxní Židia sa výrazne líšia výzorom. Muži sa typicky obliekajú do bielych košiel a čiernych oblekov s čiernym klobúkom, nosia dlhé brady a niekedy tzv. paišle. Vydaté ženy nosia pokrývku hlavy (šatku alebo parochňu), dlhé sukne, dlhé rukávy, žiadne výstrihy. Ortodoxných odnoží Juadaizmu je mnoho, v určitých veciach sa od seba líšia, ale spoločné majú striktné dodržiavanie náboženských predpisov. Sekulárny svet je pre nich pomýleny. Žijú vo svojich relatívne oddelených komunitách a s ostatným svetom interagujú len z pragmatických dôvodov. Odhaduje sa, že v Izraely ich žije okolo 700 000.
Nie len ortodoxní nemajú radi sekulárnych, platí to aj naopak. Ortodoxní Židia totiž nemusia napríklad absolvovať (veľmi náročnú) vojenskú službu. Väčšina ortodoxných mužov je nezamestnaná a trávi dni štúdiom náboženských textov v náboženských školách - ješivách - ktoré sú štátom dotované. Majú veľa detí a sú často chudobní. Ostatným obyvateľom sa často snažia nanútiť svoje pravidlá správania, napríklad sekulárnym susedom zakazujú jazdiť autom v sobotu. Okrem toho majú veľký politický vplyv, sú jazýčkom na váhach vo formovaní vládnych koalícií a takmer vždy sa im podarí vydobiť pre seba nejaké výhody. Mnohí sekulárni Židia ich majú plné zuby: ortodoxni nemusia slúžiť v armáde, často nepracujú, sú dotovaní štátom a ešte majú tú drzosť kázat im ako majú žiť?
Dalo by sa ešte dlho. Je však zrejmé, že izraelská židovská spoločnosť je veľmi pestrou mozaikou, ktorá najjednotnejšie vystupuje najmä voči vonkajšiemu ohrozeniu. Často sami o sebe hovoria, že keby nebolo Arabov, pobili by sa medzi sebou. Arabi ako spoločný nepriateľ, tak plnia aj pozitívnu funkciu, tvoria akýsi tmel. Na ilustráciu rozhádanosti uvediem situáciu z nášho života v Izraeli. V našej bytovke bolo osem bytov. Okrem nás tam žilo sedem židovských rodín, každá s pôvodom z inej krajiny: Maroko, Egypt, Irak, Rumunsko, Rusko, a iné. Všetci boli medzi sebou pohádaní, každý s každým. Keď sme sa tam prisťahovali obrátili sa na môjho otca s tým, že jemu dôverujú, a jemu budú dávať peniaze na správu bytu. A tak sa otec - Palestínčan - stal finančným správcom našej bytovky. Sranda. V tomto prípade vzájomná nedôvera bola väčšia ako nedôvera k Arabovi.
Na záver mi dovolte uviesť pár drobností na pravú mieru. Tak ako pri článku o Araboch, aj tu som sa dopustil trestuhodného zjednodušovania. Židovská spoločnosť v Izraeli nie je iba roztrieštená; subkultúry majú veľa spoločného a v mnohých veciach sa dá nájsť jednotnosť. Keď hovorím, že Aškenázovia tvoria vzdelanú elitu, to neznamena, že medzi nimi nenájdeme aj hlúpich ci neúspešných. Keď hovorím, že Sefaradovia sú diskriminovaní, to neznamená, že medzi nimi nie sú úspešné a vysokopostavené osobnosti (napríklad nedávny prezident Kacav). Keď hovorím o Rusoch, že sú voči Arabom xenofóbni, neznamená to, že sú takí všetci, neznamená to ani, že je taká väčšina. Keď hovorím o nepriateľstve medzi sekulárnym a ortodoxným obyvateľstvom, to neznamená, že neexistujú ľudia z oboch táborov, ktorí majú k sebe blízko a podporujú sa navzájom. Každa z tu spomenutých podskupín a javov by sa dali rozobrať deatilnejšie a precíznejšie. Toto je taká obyčajná laická reflexia židovskej spoločnosti v Izraeli od človeka, ktorý v nej žil a niečo z nej odpozoroval (vrátane stereotypov, ktoré v nej fungujú). Nič sa však nedá strčiť do škatuliek a ix situácii sa bude vymykať z tohto popisu. A hlavne netreba zabudnúť nato, že každý človek je aj tak iný.
