Nezaobídeme sa bez trochy histórie. Pomenovanie „Palestínčania" je odvodené od starodávneho národa Filištíncov. Bol to národ, o ktorom sa hovorí, že prišiel z mora a usadil sa približne tam kde je dnes pásmo Gazy a mesto Gaza bolo jedno z ich hlavných miest. Ak si spomínate na biblický príbeh Dávida a Goliáša, tak Goliaš, ktorého Dávid skolil kameňom, bol Filištínec. Filištínci časom ako národ zanikli a dnešní Palestínčania majú s nimi spoločného málo. No zdedili po nich mierne upravené pomenovanie; namiesto voľakedajších Filištíncov máme dnešných Palestínčanov.
Územie dnešnej Palestíny bolo vtedy obývané nie len, ale zväčša Židmi. Nasledujúcich tisíc rokov bolo zložitých. Istý čas Židia mali svoje kráľovstvá, potom boli odvedení do babilonského otroctva, z ktorého sa vrátili naspät a žili zväcčša pod nadvládou iných národov (napríklad Grékov a Rimanov). V prvom storočí po Kristovi boli Rimanmi vyhnaní do diaspóry. Časť Židov napriek tomu ostala vo Svätej zemi.
Keď sa kresťanstvo stalo náboženstvom Rímskej ríše, Palestína sa ako súčasť ríše stala oficiálne kresťanskou krajinou. V ôsmom storočí však bola dobitá arabskými vojskami a stala sa súčasťou rozrastajúcej sa arabskej ríše. Časom sa krajina stala zväčša moslimská a obývaná Arabmi. O niekoľko sto rokov neskôr sa európski križiaci neúspešne pokúsili Palestínu Arabom vziať. Po ďaľších niekoľko sto rokoch sa nie len Svätá zem ale aj veľká časť arabských území na Blízkom východe dostali pod nadvládu Osmanských Turkov a pod ňou zostali až do konca Prvej svetovej vojny. Po páde Osmanskej ríše správu nad Palestínou získali Briti.
Nakba
V tom čase sa už realzoval plán európskych Židov na osídlenie Palestíny. Nie je cieľom článku rozoberať deaily izraelsko-arabského konfliktu, no jedna udalosť mala zásadny význam na formovaní palestínskeho národa ako ho poznáme dnes. Je ňou Nakba, čo sa zvykne prekladať ako „katastrofa". Je to vlastne séria udalostí, súvisiacich so založením Štátu Izrael v roku 1948 a s násilným vyhnaním Palestínčanov židovskými komandami. Okolo 700 000 ľudí, čo bola vtedy polovica palestínskeho národa, sa v strachu o svoj život dalo na útek a stali sa z nich utečenci. Palestínčania si každý rok pripomínajú Nakbu tak ako si Židia pripomínajú Holocaust.
Exodus palestínskych utečencov.
Jej následokom sa Palestínčania ocitli v rôznych štátoch s rôznym statusom. Časť Palestínčanov (ako napríklad môj dedo) napriek nebezpečenstvu zostali vo vlasti a ocitli sa na územi dobytom Izraelom. Dnes sú izraelskými občanmi. Palestínčania, ktorí bývali na územiach, ktoré zostali arabskými aj po vojne roku 1948 (Západný breh Jordánu, Pásmo Gazy a Východný Jeruzalem) zostali na svojom tradičnom území, ktorého časť sa stala súčasťou Jordánska a druhá časť súčasťou Egypta. Palestínčania, ktorí utiekli pred židovskými komandami sa usadili na izraelom neobsadených územiach Palestíny, alebo v dalších okolitých arabských štátoch. Mnohí z nich emigrovali ešte ďalej, do Severnej a Južnej Ameriky, Austrálie či do Európy. Najväčšia komunita Palestínčanov mimo Blízkeho východu žije prekvapivo v Čile (okolo 500 000). V roku 1967 Izrael obsadil aj zvyšok Palestíny a zo Zapadného brehu, Pasma Gazy a Východného Jeruzalema sa stali okupované územia.
Dnes máme teda niekoľko „kategórií" Palestínčanov.
Ne-utečenci:
1. Ostali na Izraelom obsadených územiach a stali sa občanmi Izraela (1 500 000)
2. Ostali na Izraelom pôvodne neobsadených uzemiach, ale okupovaných v roku 1967 - tieto územia sa majú v budúcnosti stať Palestínskym štátom. (2 300 000)
Utečenci:
1. Na palestínskych okupovaných územiach (1 700 000)
2. V arabských krajinách (3 500 000)
3. V ostatných krajinách sveta (800 000)
Celkový počet Palestínčanov vo svete je okolo 10 miliónov.
(Rôzne zdroje uvádzajú rôzne čísla, preto počty, ktoré uvádzam v zátvorkách sú skôr orientačné)
Symboly
Problém utečencov sa dodnes nevyriešil. Po ich vyhnaní Izrael hranice uzavrel a návrat domov im znemožnil. Právo na návrat je jednou zo základných požiadaviek Palestínčanov. S ním súvisí aj jeden zo symbolov palestínskeho národa - kľúč. Palestínske rodiny utiekli v domnení, že vojna sa čoskoro skončí a oni sa vrátia domov. Domy si preto zamkli a kľúče od nich dobre schovali, aby si nimi svoje príbytky odomkli, keď sa vrátia. Dodnes si kľúče od svojho domova schovávajú a odovzdávajú z generácie na generáciu.
Kľúč sa stal symbolom túžby palestínskych utečencov po návrate.
Keď sme pri symboloch, daľším je olivový strom. Nie len preto, že ich v krajine rastie veľa a sú častým zdrojom obživy Palestínčanov. Olivovník symbolizuje zakorenenosť Palestínčanov v krajine a ich puto so zemou. Olivovníky často rastú mnoho sto rokov, sú preto aj symbolom dlhotrvajúcej prítomnosti Palestínčanov v krajine siahajúcej stovky rokov do histórie.
K symbolom patrí na prvom mieste vlajka. Je to variácia vlajky arabskej revolty proti osmanskej nadvlády zo začiatku 20. storočia. Takéto usporiadanie farieb bolo zvolené v roku 1964 ako symbol palestínskeho národa. Prečo práve tieto farby? Pamätám si, ako mi dedo v Hajfe recitoval:
Biele sú naše skutky
Čierne sú naše boje
Zelené sú naše polia
Červené sú naše meče
Dnes viem, že je to časť básne arabského básnika z 13. storočia (Safi al-Din-al-Hili). Tieto verše inšpirovali nie len palestinsku, ale aj vlajky iných arabských národov.
Menšiny v historickej Palestíne
Palestínčania sami seba často vnímajú ako potomkov všetkých národov, ktoré v Palestíne počas histórie žili. Dnes je väčšina Palestínčanov Arabská a moslimská. Avšak mnohí Palestínčania o sebe hovoria: „Sme potomkami prvých kresťanov, ktorí tu žili od čias Ježiša. Sme tiež potomkami Kanaancov a aj Židov, ktorí tu žili. Židia a kresťania tu s nami žili stáročia a aj oni sú Palestínčanmi. Ale nie sionisti, ktorí sem začali prichádzať v miliónoch, aby nás vyhnali z vlasti." Výbornou ilustráciou je časť mojej palestínskej rodiny. Sú potomkami križiakov z Korziky.
Pokračujme prehliadkou mozaiky obyvateľov Palestíny. Popri moslimskej sunnitskej väčšine, existujú ďaľšie etnické alebo náboženské menšiny, ktorých možno pokladať za tradičných obyvateľov Palestíny. Azda najväčšsou z nich sú kresťania. Žili tu od čias Ježiša a daľší sa prisťahovali počas križiackych výprav. Najväčšsou skupinou sú pravoslávni kresťania. Daľšími sú grékokatolíci, maroniti, protestanti, rimskokatolíci ale aj iné, menej známe cirkvi ako sú napríklad chaldejci. Hoci dnes kresťania tvoria iba okolo 4 % z arabskej populácie, ktorá zostala v Palestíne, pred založením štátu Izrael sa ich počet odhadoval na 30 %. Väčšina z nich bola vyhnaná izraelskými vojskami. Kresťania dnes tvoria veľkú časť Palestínskej diaspóry v Severnej a Južnej Amerike a v Austrálii.
Mnohí kresťania patrili a patria medzi popredných predstaviteľov palestínskeho národného hnutia. Preto, keď sa niekedy stretnete s tvrdením nejakého premúdrelého „odborníka" na Blízky východ, že palestínske militantné hnutia sú motivované islamom a džihádom, spomente si na to, že mnohí ozbrojení palestínski bojovníci boli kresťanmi a že dve významné organizácie, Ľudový front pre oslobodenie Palestíny a Demokratický fron boli založené palestínskymi kresťanmi.
Kresťanský pohreb Georga Habaša, zakladateľa Ľudového frontu.
Prakticky po celých takmer dvetisíc rokov židovskej diaspóry existovali súčasne aj Židia žijúci v Palestíne. Za vlád Rimanov, Byzantíncov, Arabov a Osmanov to Židia v Palestíne niekedy nemali ľahké. Počas storočí spoločného života s Arabmi vo Svätej zemi sa naučili arabsky a podľa Charty OOP sú palestínskymi Židmi arabsky hovoriaci Židia, ktorí normálne bývali v Palestíne pred začiatkom sionistického prisťahovalectva. Nie je veľa Židov, ktorí by sa dnes považovali zároveň za Pelstínčanov, pár ich však je. V tomto duchu sa vyjadril Uri Davis: „nepovažujem sa za Palestínskeho Žida, ja skutočne som Palestínskym Židom. Narodil som sa v Jeruzaleme v roku 1943 v krajine s názvom Palestína a hlavička na mojom rodnom liste hovori ´Vláda Palestíny´". Proti sionistickému prisťahovalectvu sa tiež stavia malá skupina ortodoxných Židov z denominácie Neturei Karta (čo v aramejčine znamená Strážcovia mesta). Požadujú zrušenie Štátu Izrael a ustanovenie Palestínskeho štátu na území celej historickej Palestíny.
Židia pri Múre nárekov v Jeruzaleme.
Dôležitou súčasťou obyvateľstva Palestíny sú Beduíni. Sú to arabské kočovné kmene, ktoré sa tradične živili pastierstvom. V 20. storočí sa ich spôsob života stával čoraz usadlejší. Dodnes však veľká část z nich žije v typických stanoch na púšti. Pri vzniku Izraela väčšina z nich bola vyhnaná izraelskými vojskami do susedných štátov. Dnes sa odhaduje, že v Izraeli ich žije okolo 160 000 a na palestínskom Zápdnom brehu okolo 50 000. Hoci sú beduíni Arabmi, ich identifikácia s palestínskym národom nie je silná. Viac ako národ je pre nich dôležitý kmeň. Ten je dokonca dôležitejší ako náboženstvo (islam).
Beduíni na území Palestíny sa delia do dvoch veľkých skupín: galilejskí (severný Izrael) a negevskí (púšť na juhu). Galilejskí beduíni sa pri vzniku izraela pridali na stranu Židov. Odvtedy sa nie malá časť buduínskej dospelej mládeže dobrovolne hlási do izraelskej armády. Robí tak ale čoraz menej beduínov, najmä od vypuknutia druhej intifády v roku 2000. Hoci sú beduíni voči izraelu „lojálnejší" ako ostatní Palestínčania, mnoho galilejských beduinov dodnes žije v biedných podmienkach takzvaných „neuznaných" dedín, do ktoryýh Izrael odmieta zaviesť vodu, elektrinu a z ktorých neodváža odpad.
Negevskí beduíni boli pri a po vzniku štátu izrael perzekuovaní, vyhnaní z väčšiny negevskej púšte a na niekoľko rokov uzavretí vo veľkom tábore na púšti. Izraelské vlády sa ich v posledných desaťročiach snažia urbanizovať a nasťahovať do činžiakov v mestách, ktoré pre nich vybudovali. Neviem ako je to teraz, ale začiatky tejto politiky boli ťažké. Medzi Palestínčanmi v čase, keď som tam ešte žil tradovali vtipné historky o tom ako si beduíni postavili pred činžiakmi svoje pekné stany a do činžiakov chodili iba na záchod.
Beduíni na palestínskom Západnom brehu sú Izraelom dodnes prezekuovaní. Tak ako ostatným Palestinčanom, aj im izraelské vojsko búra domy (alebo stany) a v záujme rozširovania židovských osád ich vyháňa z ich územia.
Beduínska žena z Palestíny. Začiatok 20. storočia.
Súčasťou arabskej komunity v Palestíne sú aj drúzovia. Ich náboženstvo pôvodne vzniklo ako odnož šiitského islamu v 11. storočí v Egypte. Čoskoro sa však rozšírilo najmä do oblasti dnešnej Sýrie, Libanonu, Palestíny a Jordánska - hlavne v týchto krajinách žijú drúzovia dnes. Zakladateľom náboženstva bol šiitský mistik Hamza. Významnou postavou bol tiež vtedajší egyptský kalif Hakim, ktorý sa stal prvým vodcom drúzov a bol považoovaný za Bohom osvieteného. Po úvodných niekoľkých desaťročiach šírenia nového náboženstva, jeden z ich vodcov vyhlásil koniec prijímania nových konvertitov. Odvtedy sa druzské náboženstvo odovzdáva iba z rodičov na deti. Drúzovia majú zakázané ženiť sa s nedruzmi; je typické, že drúza, ktorý sa ožení s nedruzkou, rodina zo svojho kruhu vylúči.
Hoci ich nábožesntvo má mnohé črty odlišné od islamu, oni sami seba nepovažujú za nemoslimov, ale za pokračovateľov islamu. Ich svätými knihamy sú Korán a zbierka drúzskych textov nazvaná Kniha múdrosti. Výraznou odlišnosťou od islamu je viera v reinkarnáciu. Ich náboženstvo je ezoterické. Veria, že sväté texty majú niekoľko rovín významov: vonkajšia rovina je dostupná všetkým, esoterická je dostupná zasvätenej menšine a najskritejšia pravda je dostupná iba niekoľkým skutočne osvieteným. Väčšina druzov preto nepozná mnohé detaily svojho náboženstva.
Celkový počet druzov sa odhaduje na maximálne jeden milión ľudí. Iba malá časť z nich žije na území historickej Palestíny (120 000). Najviac ich je v Libanone a Sýrii. Zrejme všetci, ktorí žijú v historickej Palestíne žijú v Izraeli. Ťažko vôbec hovoriť o palestínskych druzoch, pretože, hoci sú a aj sa cítia byť Arabmi, Palestíncanmi sa byť necítia. Naopak, sú silnými zástancami Izraela a ich spočiatku dobrovolnú službu v armáde zmenili na povinnú.
Drúz v tradičnom odeve.
Aj Samaritáni sú tradičnými obyvateľmi Palestíny. Ich pôvod nie je celkom jasný. Sami seba považujú za potomkov izraelských kmeňov a ich svätým miestom je hora Gerizim, kde podľa nich mal Abrahám na príkaz Boha obetovať svojho syna. Židia však Samaritánov považovali za prišelcov, ktorých sem nasťahoval asýrsky kráľ niekedy okolo roku 600 pred našim letopočtom. Pravda bude asi niekde uprostred; pravdepodobne sú potomkami cudzích prisťahovaných národov, ktoré sa zmiešali s pôvodnými Izraelitmi v Samárii a vytvorili nové nábozenstvo, ktoré je v mnohom podobné židovskému. Veria v biblického Boha, uznávajú Mojžiša aj (mierne modifikovaný) Starý zákon. Ich náboženstvo sa odlišuje hlavne v tom, že neuznáva Jeruzalem, ale horu Gerizim ako sväté miesto a tým, že neuznáva židovský Talmud. V moslimskom prostredí čelili počas storočí veľkým tlakom na prijatie Islamu. Z voľakedajšej státisícovej populácie (odhoduje sa až na milión) sa ich počet znížil na dnešných sedem stovák. Necelá polovica z nich žije na dnešných Palestínskych územiach a väčšia polovica v Izraeli. V Palestínskom parlamente mali donedávna svojho zástupcu.
Samaritáni pri modlitbe na hore Gerizim.
Ďalšími tradičnými obyvateľmi Palestíny sú Arméni. Hoci Arménsko je dnes neveľkou kaukazskou krajinou, nie vždy to tak bolo. V prvom storočí pred našim letopočtom sa Arménska ríša rozprestierala na území severného Iraku a Iránu, Juhovýchodného Turecka a takmer celej Sýrie a Libanonu. Zhruba odvtedy sa datuje aj prítomnosť Arménov v Palestíne, najmä v Jeruzaleme. Arméni boli medzi prvými nežidmi, ktorí uverili v Ježiša, Arménske kráľovstvo bolo prvým štátom, ktorý ustanovil kresťanstvo za oficiálne náboženstvo na začiatku 4. storočia a Arméni založili jednu z prvých kresťanských cirkví. Jednou zo štyroch štvrtí starého Jeruzalema je Arménska štvrť, kde majú Arméni svoju katedrálu a kláštor. Keď arabský kalif Omar v ôsmom storočí dobil Jeruzalem, udelil Arménom väčšie privilégiá než mali za čias Bizantskej ríše a ustanovil v Jeruzaleme arménskeho arcibiskupa, ktorého dovtedy nemali. Počas staročí spoločného života s Arabmi v regione sa Arméni naučili Arabski a nadviazali priaťeľské vzťahy s Arabmi, hoci si vždy udržiavali svoju odlišnú národnú a náboženskú identitu. Arménov a Arabov dlho spájal okrem iného aj odpor k osmanskej tureckej nadvláde.
S palestínskym Arménom som sa prvý krát stretol pred pár rokmi. Sedeli sme niekolkí Arabi (aspoň som si to myslel) pod činžiakom a rozprávali sa. V tom sa jeden z nich začal rozorávat so svojim otcom stojacim na balkóne nad ním jazykom, ktorý som nepoznal. Keď som sa opýtal, dozvedel som sa, že to bola Arménčina.
Arménsky kňaz v Jeruzaleme.
Palestínsky štát
Zakončime článok odpoveďou na otázku z titulku článku. Čo chcú Palestínčania? Je to jednoduché. Chcú svoj štát. Tak ako každý iný národ. Dnes už väčšina Palestínčanov je zmierená s tým, že nemôžu mať štát v celej historickej Palestíne, ale len na územiach, ktoré izrael okupuje od roku 1967 (Západný breh, Pásmo gazy a Východný Jeruzalem). Od doby kedy izraelskí politici hovorili, že Palestínsky národ ani neexistuje, sa toho veľa zmenilo. Dnes právo Palestínčanov na štát uznáva nie len OSN a medzinárodné spoločenstvo, ale aj USA a Izrael. Žiaľ, zatiaľ len slovne. Či sa čitatelia týchto riadkov (a ich pisateľ) dožijú toho, že sa raz od rečí prejde k skutkom, zostáva nejasné.
- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -
V článku som samozrejme neuviedol kompletný výpočet a opis menšín žijúcich v historickej Palestíne. Vybral som iba tie najväčšie alebo najzaujímavejšie. Informácie v článku nie sú zďaleka vyčerpávajúce a možno sa kde tu nájde aj malá nepresnosť. Ale ako úvodné zoznámenie sa s palestínskym národom a s obyvateľmi Palestíny može myslím poslúžiť celkom dobre.
