Prenesme sa do Negevskej púšte v Izraeli-Palestíne. Táto púšť zaberá okolo polovicu územia Izraela-Palestíny a tradične bola po stáročia obývaná beduínmi, ktorí napriek nehostinným podmienkam sa v nej dokážu uživiť pasením oviec a kôz či pestovaním plodín. Počas bojov pri založení Štátu Izrael v roku 1948 bola väčšina negevských beduínov vyhnaná preč z Izraela do Egypta alebo do Jordánska. Časť z tých, ktorí zostali v Izraeli, vláda začiatkom päťdesiatych rokov vyhnala z ich pôvodných dedín a sústredila ich na menšiu plochu. Časť beduínov izraelskí vojaci streľbou vyháňali z Izraela takmer až do konca 50. rokov.
Komunity tých, ktorí ostali, dodnes bývajú v tzv. neuznaných dedinách. Štát toleroval, že žijú na týchto územiach, ale nikdy neuznal ich pravo tam žiť, nikdy sa nestaral o ich dediny tak ako sa stará o tie židovské, nezaviedol do nich elektrinu, vodu, nevybudoval k nim cesty, neodváža z nich smeti, nestavia ich deťom ihriská, prosto nič. Ani na mapách nie sú vyznačené. Ako keby neexistovali.
Izraelská kolonizačná politika si však znovu robí zálusk na ich (už aj tak zmenšené) územia a snaží sa ich násilím vyhnať z neho. Jednou z najpostihnutejších dedín je Al-Arakíb. V júli 2010 na 300 obyvateľov tejto neuznanej beduínskej dediny poslala vláda vyše tisíc policajtov s buldozérmi, ktoré celú dedinu zrovnali so zemou (vrátane prístreškov pre zvieratá a 850 olivových stromov). Netreba pripomínať, že v Al-Arakíb bývajú aj ženy a deti - aj oni boli vyhnaní z domovov. Policajti sa nestarali, kde prespia a čo s nimi bude. Túto demonštráciu štátnej moci chápu beduíni ako vyhlásenie vojny zo strany Izraela voči nim.
Obyvatelia Al-Arakíb sú však hrdí, odvážni a tvrdohlaví. Svoju dedinu si aj za pomoci izraelských aktivistov postavili znovu. Izraelská vláda je však rozhodnutá ich vyhnať a pôdu, na ktorej bývajú zabrať. Prečo? Chce na nej vypestovať les.
Áno, dobre počujete. Obvykle zvykne vláda ospravedlňovať násilie voči palestínskym civilistom známym klišé o obrane pred teroristami. Tu ani nepredstiera, že ide o sebaobranu. Ľudia sú násilím vyháňaní, sú im búrané domy, vodné nádrže, prístrešia pre zvieratá, aby tam mohol byť postavený les. On už vlastne stojí a má sa rozširovať. Nie je to hocaký les. Volá sa Les ambasádorov. Diplomati z celého sveta tam chodia sadiť stromčeky. Takto dômyselne izraelská vláda vťahuje štáty sveta do svojej kolonizačnej politiky. Pôvodný beduínsky obyvateľ púšte musí byť aj so svojimi deťmi vyhnaný a ich dom zbúraný, aby si diplomati (aj z Európy) mohli prísť zasadiť stromček na jeho zemi. Z desiatok veľvyslancov zatiaľ iba jeden (veľvyslanec Juhoafrickej republiky) odmietol, aby tam v jeho mene boli zasadené stromy.
Takže izraelskí policajti a buldozéry prišli a búrali aj druhý krát. A Beduíni si dedinu postavili na tom istom mieste znovu. Policajti s buldozérmi zase prišli búrať a Beduíni zase postavili a takto dokolečka... O dva mesiace po prvom útoku prebehlo už piate búranie:
Búranie a znovuvybudovanie dediny pokračovalo aj potom a pokračuje až doteraz. Za tri roky, od leta 2010 do augusta 2013, bola Al-Arakíb zbúraná neuveriteľných 54 krát.
Izraelské útoky voči Al-Arakíb kritizuje množstvo organizácií vrátane Human Rights Watch. V správe z marca 2011 (vtedy bola dedina zbúraná „iba“ niečo vyše dvadsať krát) HRW opisuje skúsenosť Hakmi, matky deviatich deti, so záchranou rozbitných vecí z domu. Rodinné fotografie, lieky pre deti a mrazničku s mliekom nabalila do polorozpadnutej káry a vždy, keď prišli policajti búrať dedinu, odtiahli ju autom na cintorín, ktorý zatiaľ buldozéry nechávajú nedotknutý. Raz im však policajti zatarasili cestu, policajt do ich auta naložil piatich beduínov a zobral ich na policajnú stanicu. Následkom policajtovej bláznivej cesty kamenistou púšťou sa kára prevrátila, časť obsahu sa rozbila, zbytok polícia zhabala.
V dokumente z decembra 2012 mala dedina za sebou už štyridsiatepiate zničenie. Náčelník dediny, Šejk Sajjáh, hovorí, že tu žijú už 700 rokov a že svoje územie kúpili v roku 1905. Izraelská vláda im nie len že búra domy a ničí majetok, ale za prvé tri búrania im ešte aj poslala účet vo výške dvoch miliónov šekelov, ktoré má dedina zaplatiť. Šejk Sajjáh však hovorí: „My túto zem neopustíme za žiadnu cenu. Buď na nej budeme žiť v dôstojnosti, alebo v nej budeme pochovaní v dôstojnosti.“
Obhajcovia Izraela zvyknú tvrdiť, že Izrael je štandardná demokracia západného typu, v ktorej majú arabskí občania rovnké práva ako židia. Že keď pácha násilie na Palestínčanoch na Okupovaných územiach, nie je to také strašné, lebo to nie sú občania Izraela, ale tí ktorí sú občanmi si môžu užívať všetky výdobytky západnej demokracie. Naozaj? Nuž, dedina Al-Arakíb sa nenachádza na Okupovaných územiach, ale priamo v Izraeli a jej obyvatelia sú občanmi Izraela. Nie to čo hovoria vyoblekovaní izraelskí politici, nie to čo hovoria sexy hovorkyne izraelskej armády, ale toto je skutočná realita izraelskej demokracie. Mysleli ste si, že časy, kedy mohli ľudia zo Západu kolonizovať zem domorodých obyvateľov sú dávno preč, že sa skončili s posledným Indiánom vyhnaným do rezervácie?
Izraelskí politici najnovšie chystajú niečo ešte väčšie. Nestačí zbúrať tu dedinku tam dedinku. Aby mali s beduínmi pokoj raz a navždy vypracovali plán na vyhnanie okolo 40 000 beduínov (vlastných občanov) z Negevu a ich koncentráciu na malé územia s nevyhovujúcimi podmienkami. Takzvaný Prawer Plan v júny tohto roku schválil už aj izraelský parlament v prvom čítaní. Druhé čítanie sa má konať tento týždeň. Ak plán Izrael uskutoční bude to najväčšia akcia svojho druhu proti vlastným civilným obyvateľom od päťdesiatych rokov 20. storočia. V dobe satelitného vysielania, internetu, mobilov a videokamier ide „jediný demokratický štát na Blízkom východe“ poslať armádu na 40 000 svojich občanov, ktorí sa ničoho nedopustili, zrovnať ich domovy so zemou, a koncentrovať ich do niečoho čo by sme mohli nazvať rezerváciami, a ide to urobiť takpovediac pred zrakmi celého sveta.
Aj proti Prawer plánu protestuje mnoho ľudí a organizácii nie len v Izraeli a Palestíne, ale aj vo svete. Jednou z takých organizácii je Rabbis for Human Rights (Rabíni za ľudské práva). Americko-izraelský herec Theodor Bikel vo videu prirovnáva vyháňanie beduínov k vyháňaniu Židov z ich chudobných dedín v cárskom Rusku a hovorí: „Čo ma bolí viac je fakt, že ľudia, ktorí im kážu odísť sú potomkovia židovských dedinčanov z Ruska – moji ľudia. Chcem tomu zabrániť, chcem zabrániť nespravodlivosti, chcem aby ste pomohli a pridali sa ku mne a k Rabínom za ľudské práva.“
Napriek obrovskej tragédii, ktorá sa v Negeve deje a chystanému obludnému plánu, média o beduínoch mlčia. No a tie slovenské... tie by o nich možno mlčať aj mali, pretože, keď sa tejto témy pred pár mesiacmi chopila TV Markíza, dopadlo to takto (naozaj sa oplatí kliknúť a pozrieť si tento bonbónik):
Téma negevských beduínov je tu spojená s orientálnym tajomnom („strážcovia púšte“, úúú...) so zábavou a vzrušujúcou jazdou terénnymi autami cez skalnatú púšť. Zaplatený beduín v potemkinovskom stane, vás privíta a ponúkne vlastnoručne pomletou tradičnou kávou. A ako sa k beduínom sprava Štát Izrael? Búra im domy, vyháňa ich deti z ich pôdy, ide ich natlačiť a skoncentrovať na malé územie? Nie. Izrael sa k beduínom podľa TV Markíza správa blahosklonne. Mužom dovolí mat viac žien a toleruje im ich "nelegálne" osady.
To je reportáž. Tragédiu, ktorá sa odohráva na beduínoch prezentovať ako príklad izraelskej tolerancie a všetko v duchu „fun, cool, sexi“, je skvost za aký by sa nemusela hanbiť ani kubišova STV a ani socialistické spravodajstvo. Aj vďaka mlčaniu médií, alebo propagandistickej nadpráci akou sa blysla TV Markíza, môžu izraelské buldozéry búrať ďalej, bez toho, aby bol demokratický imidž Izraela poškvrnený.
Nie, To čo zapadni ľudia robili Indiánom neskončilo. Na svete stále existujú domorodé komunity a mnohé z nich sa ešte aj dnes stávajú terčom koloniálnej politiky akú poznali Indiáni. Negevskí beduíni sú jednými z tých, ktorí osud indiánov práve teraz zažívajú na vlastnej koži.
To isté sa deje už okolo sto rokov voči celému palestínskemu národu. Nikto sa Palestínčanov nepýtal, či chcú, aby ich zem bola osídlená "ľudmi zo Západu", či súhlasia s tým, že vlasť, na ktorej žili stovky, tisícky rokov, sa stane štátom iného národa. Európski Židia si jednoducho povedali, že sa na ich zem nasťahujú, a že si na nej urobia svoj štát. A keď domorodí obyvatelia protestovali, tak ich jednoducho zvalcovali.
Beduínske komunity žili v Negeve vyše tisíc rokov. Prežili nadvládu Osmanov aj Britov, ale s najväčšou pravdepodobnosťou izraelskú demokraciu neprežijú.
