... pretože som tým naštval Radovana Bránika, ktorý sa rytiersky postavil na obranu cti (citujem jeho slová) „veľkého muža izraelských dejín" a ešte v ten deň napísal veľkú obhajobu Ariela Šarona, v ktorej si podal aj mňa.
Už v úvode čítame pračudesnú sťažnosť: „Médiá opäť raz zaplavili výroky samozvolených súdnych tribunálov". Prosím? Médiá zaplavili? Kde, kto, kedy? Jediné dva články v celom veľkom slovenskom mediálnom priestore, o ktorých viem, že upozornili na Šaronove zločiny bol môj blog s mizivou čítanosťou a článok Petra Weisenbachera na jetotak.sk s dosahom, predpokladám, nepresahujúcim niekoľko tisíc čitateľov. Aj Bránikov text odkazuje iba na tieto dva články, žiadne ďalšie.
Nie sú náhodou mediálnou záplavou desiatky sprav zo všetkých slovenských TV a rádiostaníc s dosahom niekoľko miliónov divákov a poslucháčov, ktoré zatutlali tienisté stránky Šaronovho života? Podľa pána Bránika, nie. To naše dva malé články sú tou hroznou mediálnou záplavou, proti ktorej sa v spravodlivom hneve postavil. A takýto komicky je celý jeho článok.
Podľa neho si Šaron „za života pravdy veľa neužil a staré lži sa jeho smrťou opäť raz rozšírili do sveta". Pomysleli by ste si, že pán Bránik sa teda vybral vyvracať tieto lži. Čo presne z môjho článku, ktorý uviedol ako príklad nespravodlivého útoku na Šarona, vyvrátil?
Najprv zhrniem čo som v ňom napísal:
- Ariel Šaron založil a viedol vojenskú jednotku 101, ktorá bola známa svojou brutalitou a ktorá v roku 1953 vykonala masaker 65 civilistov v palestínskej dedine Qibya.
- Šaron hral vedúcu úlohu pri budovaní izraelských rasistických osád na palestínskych územiach okupovaných v útočnej vojne roku 1967 a pri ich osídľovaní stovkami tisíc kolonistov (mimochodom v rozpore so Ženevskými konvenciami).
- Bol architektom rasistického múru, ktorý zachádza hlboko do územia dnes už medzinárodne uznaného Štátu Palestína, a ktorý okrem toho, že oddeľuje Palestínu od Izraela, oddeľuje aj mnohé palestínske dediny a regióny od seba navzájom. Dnes ešte dodám, že o protiprávnosti budovania múru na území Palestíny rozhodol aj Medzinárodný súdny dvor v Haagu.
- Stiahnutie kolonistov a vojakov z Gazy, nebol akt budovania mieru, ale iba pokračovanie okupácie inými prostriedkami.
Hlavný argument článku sa však týkal Šaronovej zodpovednosti za masaker v utečeneckých táboroch Sabra a Šatila. Píšem, že:
- Ariel Šaron ako minister obrany podviedol svojho premiéra a namiesto obmedzenej vojenskej operácie za hranicami s Libanonom, sa pustil do realizácie grandiózneho plánu na úplné vyhnanie jednotiek OOP z územia severného suseda, obsadenie polovice Libanonu a dosadenie bábkového prezidenta, ktorý by plnil izraelské príkazy.
- Masaker sa udial na konci tejto vojny (prvej libanonskej vojny), keď už väčšina bojovníkov OOP bola na základe dohody s Američanmi odídená z Libanonu.
- Na základe tej istej dohody, sa Američania zaručili za bezpečnosť palestínskych civilistov.
- Oblasť, v ktorej sa nachádzali tábory Sabra a Šatila, bola pod vojenskou kontrolou izraelskej armády. Zodpovednosť za bezpečnosť palestínskych civilistov padá teda hlavne na ňu a na izraelskú vládu.
- Niekto spáchal atentát a zabil novozvoleného libanonského prezidenta, predstaviteľa libanonských kresťanov, masívne podporovaného Izraelom. Mylne sa predpokladá, že atentát spáchali Palestínčania.
- Izraelská armáda zavolala „kresťanské falangy" lačné po pomste, poskytla im vozidlá, na ktorých sa odviezli z letiska do táborov, izraelská armáda tábory obkľúčila, v noci vystreľovala svetlice, aby zabijaci dobre videli aj v tme, a dianie v tábore sledovala z okolitých vysokých činžiakov.
- Falangy v tábore bezhlavo povraždili ženy aj mužov, starých aj batoľatá, spolu okolo 2000 ľudí. Dodávam, že mnohých ďalších „iba" zranili, a mnohé ženy znásilnili.
- O tom, že v tábore sa deje masaker izraelská armáda aj Šaron vedeli a nezasiahli proti falangám a neochránili pred nimi jeho civilných obyvateľov.
Uviedol som svedectvá očitých svedkov udalostí: nórskeho novinára Tvejta, britského renomovaného novinára Fiska, ktorý potvrdil, že izraelskí vojaci videli a vedeli, že v tábore je masaker, izraelského novinára, ktorý Šarona informoval o tom, že sa deje masaker, americkú-židovskú zdravotníčku, ktorá sa pýta, že ak izraelskí vojaci dokázali zastaviť popravu zahraničných zdravotníkov, prečo nezastavili aj vraždenie palestínskych civilistov.
Citoval som Chomského, ktorý zodpovednosť Šarona prirovnal k zodpovednosti Cára, ktorého vojsko pred Prvou svetovou vojnou obkľúčilo Kyšinev a dovolilo jeho obyvateľom niekoľko dní násilia na ich židovských susedov, následkom čoho zomrelo mnoho židovských civilistov.
Čo z toho Bránikov text vyvrátil či spochybnil? Nič. V celom svojom dlhom článku nebol schopný poukázať na jednu jedinú lož. Písal veľa a pútavo o všeličom, ale nič z týchto bodov nevyvrátil. Kde sú tie „staré lži", ktoré sa „jeho smrťou opäť raz rozšírili do sveta"? Ak sa nachádzajú v mojom článku, premeškal jedinečnú príležitosť poukázať na ne, hoci sa zdalo, že to bol zámer jeho článku. No nič, možno nabudúce.
Aby som bol k nemu spravodlivý, niekoľkými, doslova zopár bodmi polemizoval s niektorými z mnou uvedených informácií, no boli to chabé pokusy, jeden z nich doslova šliapnutím do veľkého „hnedého". Ale túto blamáž si necháme ako prekvapenie na niektorý z ďalších článkov. Zostaňte na prijme...