reklama

Spackaná obhajoba: Súdny proces so Šaronom

Vráťme sa na začiatok Bránikovho textu, kde sa sťažuje, že „médiá opäť raz zaplavili výroky samozvolených súdnych tribunálov". Pekná manipulácia hneď v druhej vete od človeka, ktorý v tom istom článku takto odsúdil Jásira Arafata: „bol vodcom bandy zákerných teroristov". To asi nie je samozvolený súdny tribunál. Ak si pán Bránik pamätá obrázky Arafata v objatí s Gustávom Husákom, iste si bude pamätať aj to, že Husákov režim podobným spôsobom označil chartistov za „samozvancov". Je symptomatické, že obhajca vojnového zločinca používa podobný totalitný slovník na diskreditáciu oponenta. Nevadí, otvoril takto zaujímavú tému „súdnych tribunálov" voči Šaronovi.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (13)

V roku 1993 Belgicko prijalo zákon, ktorý dáva jeho súdom univerzálnu jurisdikciu nad porušeniami Ženevských konvencii. To znamená, že ktokoľvek na svete, kto bol obetou genocídy alebo vojnových zločinov sa na belgických súdoch mohol domáhať spravodlivosti voči páchateľom týchto zločinov. V roku 1999 Belgicko ešte rozšírilo možnosti obeti na podávanie žalôb. Na základe tohto zákona boli začaté procesy týkajúce sa zločinov v Rwande, Guatemale či Čade.

V roku 2001 bola skupinou 23 obeti, ktoré prežili masaker v Sabre a Šatile, podaná žaloba na Ariela Šarona, ministra obrany Izraela v roku 1982, a Amosa Yarona, generála veliaceho izraelskej armáde v Bejrúte v čase masakra. A vtedy sa začal masívny útok Izraela, a neskôr aj USA, na belgický zákon umožňujúci univerzálnu jurisdikciu nad vojnovými zločinmi.

Hlavný aktér masakra, Elie Hobeika, ktorý v roku 1982 velil vraždiacim Falangám, súhlasil spolupracovať s belgickým súdom na objasnení okolnosti masakra a verejne vyjadril úmysel, dokázať svoju nevinu. Senátorovi, Josimu Dubieovi, povedal, že má na súde v úmysle poskytnúť zaujímavé „odhalenia". Krátko na to bol zabitý v atentáte, ku ktorému sa prihlásila neznáma libanonská skupina. Nie že by som v jeho nevinu veril, no mohol vniesť trochu svetla do prípadu. Niekomu zrejme záležalo na tom, aby sa tak nestalo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Séria rozdielnych súdnych rozhodnutí o tom, či Šarona na základe belgického zákona možno alebo nemožno súdiť, sa skončila verdiktom belgického súdu vo februári 2003, ktorý rozhodol, že Šarona nemožno v Belgicku súdiť, kým je pod ochranou imunity vyplývajúcej z jeho úradu (v tom čase predseda izraelskej vlády), no môže byť súdený, keď danú funkciu už zastávať nebude. Ohľadom generála Yarona súd rozhodol, že proces proti nemu môže pokračovať, keďže žiadna imunita sa na neho nevsťahuje. Obetiam masakra verdikt dal nádej, že proces, ktorý by objasnil okolnosti masakra, môže pokračovať, tešili sa však predčasne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Verdikt belgického súdu totiž spôsobil bezprecedentné zhoršenie vzťahov s Izraelom, ktorý nemal v úmysle nechať veci tak. Pod jeho nátlakom Belgicko ešte v apríly toho istého roku prijalo novelu zákona, ktorá zabezpečila, že Šaronovi by súd v Belgicku nehrozil ani po opustení premiérskeho kresla a že proces s izraelským generálom sa zastaví. Podľa nového znenia, za prvé, mohli využiť tento zákon iba obete, ktoré aspoň tri roky žili v Belgicku, za druhé, ak zločiny boli spáchané v demokratickej krajine s fungujúcim súdnym systémom, obete by museli zločiny žalovať v tej danej krajine. Aby bolo jasné, že zmena sa udiala na ochranu Šarona a izraelského generála, bol pri schvaľovaní tejto zmeny porušený princíp retroaktivity a nové pravidlá sa podľa neho vzťahovali aj na žaloby podané v minulosti. Obete masakra v Sabre a Šatile darmo argumentovali, že súdny systém v Izraeli nemôžu využiť, pretože ako palestínskym utečencom im Izrael neumožní vstup na jeho územie. V hre už boli vyššie záujmy. Ich nádeje na spravodlivosť boli zmenou zákona pochované.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

To však nestačilo vláde USA, pretože medzičasom boli v Belgicku podané žaloby aj za vojnové zločiny amerických predstaviteľov v Iraku. V snahe donútiť Belgicko k ďalšiemu drastickému okliešteniu svojho zákona sa vláda USA, ústami ministra zahraničia Donalda Rumsfeda vyhrážala, že neposkytne financie na renováciu sídla NATO (niekoľko sto miliónov dolárov), že americkí predstavitelia prestanú chodiť na stretnutia NATO do belgického Bruselu a nevylúčil možnosť presunutia sídla NATO do iného štátu. Belgicko americkým vyhrážkam veľmi rýchlo vyhovelo a v auguste 2003 znovu zmenilo zákon tak, aby žaloby mohli byť podávané iba ak páchateľ alebo obeť zločinu boli Belgičanmi, alebo dlhodobo žili v Belgicku v čase spáchania zločinu. A to bola definitívna bodka za belgickým experimentom s univerzálnou spravodlivosťou pre všetkých ľudí kdekoľvek na svete.

Medzinárodné organizácie vyjadrili veľké sklamanie nad praktickým zrušením zákona, ktorý otváral ľuďom cestu k spravodlivosti, ktorú by inak nemali: „So zákonom o univerzálnej jurisdikcii, Belgicko pomohlo zničiť múr beztrestnosti, za ktorým sa svetoví tyrani vždy schovávali, aby sa vyhli spravodlivosti. Je poľutovaniahodné, že Belgicko teraz zabudlo na obete, ktorým dalo nádej na spravodlivosť." Izrael, naopak, ústami hovorcu svojho veľvyslanectva vyjadril radosť: „Sme spokojní s rozhodnutím."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Izraelskí predstavitelia sú známi tým, že sa boja rôznych súdnych procesov v európskych krajinách, ale prečo? Ak sú nevinní, žiaden európsky sud ich neodsúdi. Európske štáty po holokauste a po dlhej histórii antisemitizmu sú veľmi opatrné v kritike Izraela, aby nevzbudili podozrenie, že je motivovaná antisemitizmom. Žiadna európska krajina by nedopustila, aby súd odsúdil Šarona či izraelských generálov len tak na základe falošných obvinení. Ak sú izraelskí predstavitelia nevinní, súdny proces napríklad v Belgicku či inej európskej krajine, by bol výbornou príležitosťou na ich očistenie. Napriek tomu izraelskí predstavitelia jeden po druhom utekajú z krajín, kde by mohli byť spravodlivo súdení.

Ešte v roku 2009 bývalá ministerka zahraničných veci, Tzipi Livni, zrušila plánovanú cestu do Británie, "zhodou okolností" zrovna vtedy, keď na ňu bola podaná žaloba za vojnové zločiny spáchané počas bombardovania Gazy na prelome rokov 2008 a 2009. Izraelský predseda vlády, Netanjahu reagoval nahnevane: „Nebudeme akceptovať situáciu, v ktorej Ehud Olmert, Ehud Barak a Tzipi Livni (ministri vlády počas útoku na Gazu) budú musieť sedieť na ľavici obžalovaných. Nebudeme súhlasiť s tým, aby vojaci Izraelských obranných síl, ktoré hrdinsky a eticky bránia občanov Izraela proti krutému a kriminálnemu nepriateľovi, boli uznaní za vojnových zločincov."

Poslušní britskí politici sa hneď nechali počuť, že svoj zákon zmenia tak, aby sa podobné situácie s predstaviteľmi Izraela už neopakovali. A skutočne, v roku 2011, Livni už mohla kľudne navštíviť Britániu, napriek tomu, že znova na ňu bola podaná žaloba. Ešte pred jej príchodom jej britské ministerstvo zahraničia udelilo špeciálnu „dočasnú diplomatickú imunitu".

To však zďaleka nie je všetko. V roku 2009, zrušil plánovanú cestu do Británie aj izraelský minister a bývalý veliteľ armády Moše Yaalon. Dôvodom bolo podanie žaloby za jeho úlohu pri zabití 14 civilistov, z ktorých 8 boli deti, pri cielenom útoku na jedného z veliteľov Hamasu v roku 2002. Krátko pred tým sa stíhaniu v Británii vyhol izraelský minister obrany Ehud Barak, za útok na Gazu v rokoch 2008 a 2009, vďaka udeleniu diplomatickej imunity. Pravdepodobne prvý podobný útek predstaviteľa Izraela pred spravodlivosťou sa udial v roku 2005, keď bola podaná žaloba na generála Dorona Almoga. Genral pred vystúpením z lietadla v Londýne dostal varovanie a tak zostal v lietadle. Vtedy ešte britské úrady podobne situácie brali vážnejšie a izraelského generála čakali na letisku Heathrow policajti Scotland Yardu. Keď ich posádka izraelského lietadla odmietla dobrovoľne pustiť na palubu lietadla, Skotland Yard nechal veci tak aj preto, že si nebol istý či generála nesprevádzajú ozbrojení izraelskí ochrancovia, ktorí by na britských policajtov mohli strieľať. Po dvoch hodinách dovolili podozrivému odletieť tým istým lietadlom naspäť. Zatiaľ posledný prípad sa stal pred mesiacom, kedy bývalý šéf izraelskej tajnej služby Šin Bet náhle ukončil návštevu v Dánsku po tom, čo bola na neho podaná žaloba za jeho úlohu pri mučení palestínskych väzňov.

Čoho sa všetci títo hrdinovia boja? Čo skrývajú a prečo sa odmietajú podrobiť spravodlivému súdnemu procesu, ktorý ak majú pravdu a sú nevinní, by ich určite očistil? Nevieme. No všetky tieto manévre potvrdzujú, že podozrenia zo zločinov, z ktorých sú obžalovaní sú oprávnené. Taktiež jasne ilustrujú tzv. politiku beztrestnosti, ktorú si izraelskí vysokí predstavitelia užívajú a vďaka ktorej si môžu dovoliť páchať vojnové zločiny. Tak v Sabre a Šatile ako aj inde.

Žiadne „samozvolené súdne tribunáli". Spravodlivé súdne procesy, ktoré by obvinenia z vojnových zločinov nezávisle prešetrili, boli pripravené v rôznych krajinách EÚ, keby sa im len predstavitelia Izraela nevyhýbali a nevyvíjali by tlaky na rušenie zákonov, ktoré ich stíhanie umožňujú. Vďaka týmto úskokom možno nikdy nebudú právoplatne odsúdení, no dostupné informácie a fakty(1, 2, 3) ich usvedčujú samy. Týka sa to tak Šarona ako aj ostatných. Žiadne zahmlievanie ani manipulácia a ani používanie totalitnej propagandy o „samozvolených" oponentoch na tom nič nezmenia.

Kamil Kandalaft

Kamil Kandalaft

Bloger 
  • Počet článkov:  173
  •  | 
  • Páči sa:  10x

Čo som? Slovák, Arab, Maďar, Palestínčan či Izraelčan? Odpoveď je jednoduchá. Som človek. Kto je viac?! Zoznam autorových rubrík:  PolitikaNáboženstvoMyšlienkySúkromnéZaujimavé všeličo

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu