reklama

Vojna v Iraku ma naučila

Neznášam diktátorov. Štve ma ako ničia životy svojich ľudí. Ako ich týrajú, znásilňujú, zabíjajú. Najradšej by som bol, keby boli všetci diktátori zmietnutí z povrchu zemského a ľudia trpiaci ich krutovládou mohli žiť slobodne a bez strachu. Voľakedy som bol tak radikálny v tomto názore, že by som nebol proti keby demokratické štáty zvrhávali diktátorské režimy rad za radom, jeden po druhom, hoci aj vojenskými prostriedkami. Sú to trochu naivné, a nereálne názory, ale mal som ich a bol som s nimi spokojný.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (28)


Z tohto dôvodu som bol „za" inváziu USA do Iraku. Nebolo pre mňa podstatné či Irak naozaj má zbrane hromadného ničenia, či má kontakty s Al-kaidou, alebo sú to výmysly USA. Neboli podstatné ani tvrdenia odporcov vojny, že Amerike ide iba o ropu. Iračania trpia kvôli režimu Saddáma Husajna. Ak Amerika zničí jeho moc a nastolí demokraciu ako sľubuje, Iračanom sa bude žiť lepšie. Budú môcť rozhodovať o osude svojej krajiny a budú si vládnuť sami. Ak aj USA idú po rope a demokratický Irak bude iba vedľajším produktom ich invázie, aj tak by som bol spokojný. Nech si majú „svoju" ropu, hlavne, že Irak bude demokratický.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ak neexistuje medzinárodná organizácia, ktorá by urobila poriadok s tyranskými režimami (akože OSN je v tomto neefektívna), tak potom som rád, že existuje nejaký štát, ktorý na seba túto úlohu berie. V tom čase som bol dosť pro-americký. Priebeh nekončiacej sa vojny v Iraku ma vyliečil z naivity (nie však z idealizmu).

Bod obratu bol pre mňa škandál v Abu-ghraib. Fotky amerických vojakov sexuálne ponižujúcich irackých väzňov, ako z ľudí robia „kopu mäsa", ako ich vodia na vodítku ako psov, ako do nich púšťajú elektrinu, a s akým úsmevom a pôžitkom to americkí vojaci a vojačky robia, vo mne vyvolali pocit, ktorý sa nedá opísať, no najviac ho vystihujú slova: hambím sa, že som človek.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Myslím si o sebe, že som človek, ktorý si dokáže priznať chybu a zmeniť názor. Už som to spravil niekoľkokrát v živote, aj v dosť zásadných otázkach. Napriek tejto schopnosti, ktorú si na sebe cením, je to pre mňa vždy bolestivý a pomalý proces, ktorý sprevádzajú pochybnosti a pocity neistoty, pretože sa pri ňom rúca časť môjho sveta.

Čo sme to spravili? Ako sa to mohlo stať? Mali sme im priniesť slobodu a priniesli sme im násilie. Robíme im to iste čo im robil Saddám. Nie, to sú len niektorí jedinci, ktorí svoju pozíciu zneužívajú, ostatní sú slušní. Čo si to nahováraš Kamil. Sú to vojaci, ich úlohou je zabíjať, aj oni bojujú o prežitie, nemôžu si dovoliť luxus jednania v rukavičkách. Ako si si len mohol myslieť, že sa demokracia a sloboda dá nanútiť zabíjaním. Je možné, že to bol omyl? Čo som to podporil? Toto som nechcel. Nechcel som sa ocitnúť v jednom tábore s beštiami akou je vojačka Englandová.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vojna v Iraku trvá už tri a pol roka a zabíjania stále pribúda. Hovorili, že keď chytia Saddáma, povstalci stratia motiváciu. Saddáma chytili a boje pribúdajú. Keď zlikvidujú Zarkáwího, vezme to povstalcom vietor z plachát. Keď bude nová ústava. Keď budú voľby. Keď bude nová vláda... situácia sa zlepší. To všetko sa splnilo. Ale situácia sa zhoršuje, krviprelievanie sa stupňuje. 

Stále verím tomu, že každý človek ma nárok na dôstojný život a na vládu, ktorá rešpektuje jeho slobodu. Najradšej by som bol, keby všetci ľudia mohli žiť v slobodných štátoch hneď teraz. Ale to nie je možné. Učím sa žiť s tým, že sú a budú štáty, v ktorých vládnu krutí ľudia. To nie je rezignácia. To je prijatie skutočnosti aká je. Svojou troskou môžem prispieť k šíreniu myšlienky ľudských práv. Ale predstava, že sa to dá dosiahnuť zo dňa na deň, alebo jednoduchým vystrelením množstva rakiet, bleskovým obsadením krajiny, a nanútením demokracie so samopalom priloženým k hlave je absurdná. A je protirečivá.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Takmer každá armáda sa na domorodých obyvateľoch dopúšťa zločinov. Aj keď sú to „osloboditelia". Nejeden americký či sovietsky vojak znásilnil či zabil ženu na územiach oslobodených od Nacistov. Aj keď ide o činy jednotlivcov armáda ako celok má tendenciu zločiny svojich členov ututlať, bagatelizovať a vinníkov chrániť. Stáva sa tak spolupáchateľkou zločinov. Vždy keď posielame vojakov do vojny s cieľom zabíjať nepriateľa, s akokoľvek ušľachtilo vyzerajúcim cieľom, je reálne predpokladať, že budú páchať aj zverstva a že množstvo ľudí zomrie „omylom". Vojna je proste taká. A ja už nechcem podporovať takéto činy, a nechcem aby sa diali v mojom mene. 

Vojna je s rešpektovaním ľudského života nezlučiteľná. Irak ma naučil, že ľudské práva sa dajú brániť iba rešpektovaním ľudských práv. Že rešpektovanie ľudskej dôstojnosti sa dá dosiahnuť iba rešpektovaním ľudskej dôstojnosti. Je to dlhá cesta, a vyžaduje trpezlivosť a vieru, ale inej cesty niet. Irak je pre mňa mementom, že v tomto skratky neexistujú.

Čítal som raz vtipný výrok, ktorý túto pravdu vystihuje: "bojovat za mier je ako súložiť za panenstvo." Je to nezmysel. Mier sa nebojuje. Mier sa žije.

Mier s vami. Assalámu alajkum. Shalom alejchem.

Kamil Kandalaft

Kamil Kandalaft

Bloger 
  • Počet článkov:  173
  •  | 
  • Páči sa:  10x

Čo som? Slovák, Arab, Maďar, Palestínčan či Izraelčan? Odpoveď je jednoduchá. Som človek. Kto je viac?! Zoznam autorových rubrík:  PolitikaNáboženstvoMyšlienkySúkromnéZaujimavé všeličo

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu