Nezvyknem sa tešiť zo smrti žiadneho človeka. Keď minulý mesiac zomrel Ariel Šaron, tiež som sa netešil. Ale ani som neplakal. Viem čo bol Šaron zač a myslel som, že jeho zločiny sú všeobecne známe. No stala sa zvláštna vec. Média začali o ňom hovoriť, ako keby hovorili o niekom inom. Tie najkritickejšie sa o ňom vyjadrovali ako o „kontroverznom politikovi", obrovský priestor dostali neutrálne alebo až obdivné slová o jeho láske k vlasti a jej rezolútnej obrane. Mnohé správy masaker, ktorý ho preslávil, ani nespomenuli, a tie ktoré ho spomenuli to urobili, ako keby hovorili o zanedbateľnej epizódke. Samozrejme máloktoré správy (ak vôbec) spomenuli brutálnu vojenskú jednotku 101, masaker, ktorý vykonala v dedine Qibya, ani jeho úlohu pri budovaní rasistických osád na okupovaných palestínskych územiach či rasistického múru v Palestíne. Pôvodne som tomuto človeku nechcel venovať ani riadok, ale po masívnej mediálnej masáži a prejavoch svetových politikov, ktorí ronili krokodílie slzy, som sa rozhodol pripomenúť čitateľom blogu informácie, o ktoré ich veľké médiá ukrátili. A to som nemal robiť...