reklama

Erich Fromm o náboženstve

S myšlienkami Ericha Fromma som sa prvýkrát stretol, keď som čítal na nejakej stránke jeho citáty o láske. Potom som si precital jeho knihu Mít, nebo být? A bol som úplne ohromený géniom tohto muža. Aj keď niektoré jeho myšlienky nebolo ľahké čítať, pretože zatínali do živého a poukazovali na niektoré, nazvime to neduhy, ktoré som rozpoznal aj na sebe. Cítil som akoby predo mnou otvoril dvere do úplne iného sveta a odkryl podstatné veci, ktoré zostávajú ukryté pod povrchom. Podobný pocit som mal aj pri čítaní jeho knihy Umenie milovať. Na Vianoce, pred rokom som dostal ďalšie dve jeho knihy. Jedna z nich sa volá Psychoanalýza a náboženství. Zamýšľa sa v nej nad náboženstvom a tvrdí, že podstatný nie je rozdiel medzi veriacimi a ateistami, pretože podľa neho všetci ľudia majú nejaký náboženský postoj, aj ateisti. Podstatný je rozdiel medzi humanistickým náboženským postojom a autoritárskym náboženským postojom (s čím si dovolím skromne súhlasiť). O čom to je? Niekoľko úryvkov z knihy:

Písmo: A- | A+
Diskusia  (23)

Keď sa snažíme podať obraz o ľudskom prístupe, na ktorom je založené myslenie Budhu, Lao-c, biblických prorokov, Sokrata, Ježiša, Spinózu a osvietených filozofov, prekvapí nás, že napriek všetkým odlišnostiam nachádzame u všetkých spoločné jadro ideí a noriem. Nechcem sa pokúšať o jeho presnú a vyčerpávajúcu definíciu, ale v základe všetkých daných učení stoji podľa mňa zhruba to, že človek musí usilovať o poznanie pravdy a môže byť plne sám sebou jedine do tej miery, nakoľko sa mu táto úloha podarí. Človek musí byť nezávislý a slobodný, musí byť cieľom samého seba, a nie prostriedkom pre cudzie ciele. Musí pristupovať ku svojim blížnym s láskou. Ak mu chýba láska, stáva sa z neho prázdny obal, aj keby získal sebeväčšiu moc, bohatstvo a vedomosti. Človek musí poznať rozdiel medzi dobrom a zlom, musí sa naučiť načúvať hlasu svojho svedomia, vedieť ho nasledovať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Freud je presvedčený, že cieľom ľudského vývoja je dosiahnuť ideály, akými sú poznanie (rozum, pravda, logos), bratská láska, zmenšenie utrpenia, nezávislosť a zodpovednosť. Tieto ideály vytvárajú etické jadro všetkých veľkých náboženstiev, na ktorých stoja kultúry Západu i Východu - učenie Konfucia a Lao-c, Budhu, biblických prorokov a Ježiša.

Snáď nič nevystihuje ducha tohto typu humanizmu lepšie ako výrok otca Pirea: „Nie je dôležitý rozdiel medzi veriacimi a neveriacimi, ale medzi tými, ktorí prejavujú starosť o druhých a tými, ktorí ju neprejavujú.

Náboženská skúsenosť v tomto kontextu predstavuje zážitok jednoty so Všetkým, vychádzajúci zo vzťahu ku svetu, ktorý je prijímaný kritickým rozumom a s láskou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Otázka nestojí náboženstvo áno alebo nie, ale aký druh náboženstva: také, ktoré podporuje rozvoj človeka a uvoľňuje jeho schopnosti, alebo také, ktoré jeho schopnosti ochromuje.

Zatiaľ čo v humanistickom náboženstve je Boh symbolom vyššieho ja indivídua, symbolom toho, čím človek potenciálne je alebo čím by sa mal stať, v autoritárskom náboženstve sa Boh stáva jediným vlastníkom toho čo pôvodne patrilo človeku: jeho rozumu a lásky. Čím dokonalejší bude boh, tým nedokonalejším bude človek. Človek dáva bohu to najlepšie čo má a tým sa ochudobňuje. Boh má všetku lásku, múdrosť a spravodlivosť - a človek je o tieto vlastnosti pripravený, je prázdny a úbohý. Začal pocitom malosti, ale teraz je úplne slabý a bezmocný. Všetky jeho sily boli projektovane do Boha. Úplne rovnaký projekčný mechanizmus možno pozorovať v medziľudských vzťahoch masochistickej, submisívnej povahy, kedy jedna osoba uctieva druhú a pripisuje jej svoje schopnosti a možnosti. Jedná sa o mechanizmus, ktorý vedie ľudí k tomu, že obdarujú vodcov i tých najneľudskejších systémov nesmiernou múdrosťou a láskavosťou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jeho základom je predstava, že táto sila, vzhľadom na svoju moc nad človekom, má právo na poslušnosť, rešpekt a uctievanie. Príčinou uctievania, poslušnosti a rešpektu tu nie sú mravne vlastnosti božstva, ani láska alebo spravodlivosť, ale skutočnosť, že má nad ľuďmi moc, že ich ovláda. Ďalej to ukazuje, že vyššia sila má pravo si uctievanie od človeka vynucovať a že nedostatočná poslušnosť a úcta znamenajú hriech.

Pri svojej svetskej činnosti jedná človek bez lásky, v oblasti života vymedzenej náboženstvom sa cíti ako hriešnik (čím naozaj je, pretože žiť bez lásky je hriech) a snaží sa získať späť časť svojej stratenej ľudskosti vzťahom k Bohu. Súčasne sa snaží domôcť odpustenia tým, že zdôrazňuje svoju bezmocnosť a bezcennosť. Snaha dosiahnuť odpustenie tým pádom vedie k aktivovaniu práve toho prístupu, z ktorého prameni jeho hriech. Je lapený v bolestnej dileme. Čím prázdnejší bude, tým hriešnejší sa bude cítiť. Čím hriešnejší sa bude cítiť, tým viac bude chváliť svojho boha - a tým menej bude schopný získať späť seba samého.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Život jednotlivca stráca cenu a hodnota človeka spočíva práve v tom, že svoju hodnotu a silu popiera. Autoritárske náboženstvo často vytyčuje ideál, ktorý je tak abstraktný a vzdialený, že nemá takpovediac žiadnu súvislosť so skutočným životom skutočných ľudí. Pre ideály ako „posmrtný život" alebo „budúcnosť ľudstva" býva občas nutné obetovať život a šťastie ľudí žijúcich tu a teraz; udajne ciele posväcujú akékoľvek prostriedky a stávajú sa symbolom, v ktorého mene náboženské alebo svetské „elity" ovládajú životy svojich občanov.

Rozdiel medzi autoritarskym a humanistickým prístupom prechádza naprieč nie len rôznymi náboženstvami, ale môže existovať aj v rámci jedného náboženstva. Veľmi názorne to napríklad vidieť na našej vlastnej náboženskej tradícii.

Začiatok Starého zákona je písaný v duchu autoritárskeho náboženstva. Boh je zobrazený ako zvrchovaný vládca patriarchálneho rodu, ktorý stvoril človeka pre svoje potešenie a kedykoľvek ho môže zasa zničiť.

Za rozhodujúci bod vo vzťahu Boha a človeka je pokladaná potopa. Keď Boh videl, „ako sa na zemi rozmnožila zlovôľa človeka... Ľutoval, že na zemi učinil človeka, a trápil sa vo svojom srdci. Povedal: Človeka, ktorého som stvoril, zmetiem z povrchu zeme, človeka aj zvieratá, plazy aj nebeské vtáctvo, pretože ľutujem, že som ich učinil." ( Gn 6, 5-7) Nepanujú žiadne pochybnosti, či má Boh právo stvorenie zničiť. Stvoril ho a preto mu tiež patrí.

Po potope sa vzťah medzi človekom a Bohom zasadne mení. Je uzatvorená zmluva , v ktorej sa boh zaviaže, že „už nebude vyhladené všetko stvorenie vodami potopy a nedojde už k potope, ktorá by zahladila zem." (Gn 9, 11) ... Boh už nie je zvrchovaný vládca, ktorý môže robiť čo sa mu zachce, ale je viazaný dohodou, ktorú musí on i človek dodržiavať. Je viazaný zásadou, ktorú nesmie porušiť, zásadou úcty k životu. Boh môže za jej porušenie trestať človeka, ale aj ľudia sa môžu postaviť Bohu, keby svoje slovo nedodržal.

Požiadavka, aby človek preťal putá krvi a pôdy, prechádza celým starým zákonom. Abrahám dostane príkaz opustiť krajinu a vydať sa na cesty. Mojžiš je vychovávaný ako cudzinec v neznámom prostredí, ďaleko od svojej rodiny aj od svojho ľudu. Poslanie Izraela ako vyvoleného božieho ľudu je podmienené tým, že pretrhne puta s Egyptom a bude štyridsať rokov putovať po pusti. Keď sa potom usadí vo svojej vlastnej zemi, prepadne opäť incestnému uctievaniu pôdy, modiel a štátu. Hlavným bodom učenia starozákonných prorokov je boj proti incestnému uctievaniu. Proroci namiesto neho hlásajú základne hodnoty spoločné všetkým ľuďom - pravdu, lásku a spravodlivosť. Útočia proti štátu a svetskej moci, pokiaľ tieto zásady nenaplňujú.

I táto stručná analýza autoritárskych prvkov v biblickom rozprávaní ukazuje, že pri koreňoch židovsko-kresťanského náboženstva nájdeme oba princípy, ako autoritársky, tak humanistický. Vo vývoji judaizmu a kresťanstva sa obe zásady zachovali a ich prejavy sa v rôznych prúdoch existujúcich v rámci týchto náboženstiev líšia.

Humanistické náboženstvo sa naopak sústreďuje okolo človeka a jeho síl. Človek musí rozvíjať svoje rozumové schopnosti, aby pochopil sám seba, svoje vzťahy k druhým a svoje postavenie vo vesmíre. Musí poznať pravdu z hľadiska svojich obmedzení i svojich možností. Musí rozvíjať svoju schopnosť milovať druhých aj seba samého a prežívať solidaritu všetkých živých bytosti.

Debata o Bohu sa od doby osvietenstva bohužiaľ zaoberá prevažne potvrdzovaním či popieraním viery v Boha a nie potvrdzovaním či popieraním určitých ľudských postojov. „Veríte v Boha?" sa stalo základnou otázkou veriacich a pre popieranie Boha sa rozhodli ti, ktorí proti cirkvám bojujú. Ľahko poznáme, že mnohí ľudia, ktorí vyznávajú vieru v Boha, sú svojim ľudským postojom modlári alebo osoby bez viery, zatiaľ čo niektorí najnáruživejší „ateisti", ktorí venovali život zdokonaleniu ľudstva, skutkom bratstva a lásky, prejavili vieru a hlboko náboženský postoj.

Skutočný spor neprebieha medzi vierou v Boha a „ateismom", ale medzi humanistickým náboženským postojom a postojom, ktorý sa zhoduje s modlárstvom - bez ohľadu na to, ako je vedome vyjadrovaný či maskovaný.

Modly nie sú iba sochy z dreva či z kameňa. Slová sa môžu stať modlou a stroje sa môžu stať modlou. Tiež vodcovia, štát, moc a politické skupiny sa ňou môžu stať. Veda a názor druhého človeka sa môžu šťať modlou a pre mnoho ľudí sa stal modlou Boh.

Kamil Kandalaft

Kamil Kandalaft

Bloger 
  • Počet článkov:  173
  •  | 
  • Páči sa:  10x

Čo som? Slovák, Arab, Maďar, Palestínčan či Izraelčan? Odpoveď je jednoduchá. Som človek. Kto je viac?! Zoznam autorových rubrík:  PolitikaNáboženstvoMyšlienkySúkromnéZaujimavé všeličo

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu