Láska k životu a láska k smrti podľa Fromma II.

Autor: Kamil Kandalaft | 23.8.2009 o 9:36 | Karma článku: 4,63 | Prečítané:  1565x

V tomto článku uvádzam pokračovanie výberu myšlienok Ericha Fromma z jeho diela Analýza ľudskej deštruktivity. V tejto časti hovorí najmä o podnetoch, o náruživosti, narcizme, skupinovom narcizme, o prehistorických primitívoch a o spoločenských podmienkach, ktoré podporujú rozvoj buď biofilnej alebo nekrofilnej charakterovej orientácie. Zaujímavé čítanie. Ale pozor, chvílami to môže aj bolieť.

 

Zaoberal som sa ľudskou potrebou stimulácie a vzrušenia tak dlho, pretože ide o jeden z mnohých faktorov, ktoré vyvolávajú deštruktivitu a krutosť. Omnoho ľahšie sa vzrušíme hnevom, krutosťou alebo ničivou vášňou než láskou alebo činorodým, aktívnym záujmom. Prvý druh vzrušenia nevyžaduje od človeka žiadnu námahu - nepotrebujeme trpezlivosť, sebaovládanie, učenie sa novým veciam, sústredenie, vytrvalosť, ani kritické myslenie, nemusíme prekonávať svoj narcizmus ani svoju žiadostivosť. Pre človeka, ktorý zaostal vo svojom duševnom raste sú „jednoduché podráždenia" vždy poruke. O podnetoch ako sú nehody, zožierajúca vášen, zločiny alebo vojny môžeme čítať v novinách, môžeme o nich počuť v rozhlase alebo ich môžeme vidieť v televízii a v kine. Môžeme ich tiež sami vytvárať ak si nájdeme dôvod k nenávisti, k ničeniu a k ovládaniu druhých.

 

Obvykle sa prehliada skutočnosť, že existuje ešte iný druh podnetov, ktorý človeka stimuluje k aktivite. Takým aktivizujúcim podnetom môže byť napríklad román, báseň, myšlienka, krajina, hudobné dielo alebo milovaná osoba.... Nezostávajú „rovnaké", pretože organizmus na ne najek reaguje a produkuje pritom nové, neustále sa meniace kvality: stimulovaný človek uvádza príslušný podnet do života a mení ho tým, že v ňom objavuje stále nové aspekty.

 

Pravda je totiž taká, že ľudia nechcú mať len to čo potrebujú k prežitu a to čo tvorí materiálny základ ľudsky dôstojného života. Väčšina ľudí nášho kultúrneho okruhu - a v podobných historických obdobiach - chce stále viac: jedla, pitia, sexu, majetku, moci a slávy. Ich chtivosť môže byť zameraná prednostne na niektorú z tých vecí. Všetci ľudia majú spolocné to, že sú nenásytní a preto nikdy nie sú spokojní. Náruživosť je jednou z najsilnejších neinštinktívnych ľudských vášní. Zároveň je jasným symptómom psychyckej disfunkcie, vnútornej prázdnoty a chýbajúceho vnútorného zmyslu života osobnosti. Náruživosť je patologická manifestácia neschopnosti plne sa vyvinúť a je tiež jednym zo základných hriechov budhistickej, židovskej a kresťanskej etiky. 

 

V našej kultúre je chtivosť značne zosilnená všetkými opatreniami, ktoré slúžia k premene každého občana v spotrebiteľa. Chtivý človek samozrejme nemusí byť agresívny, pokiaľ má dosť peňazí, aby si kúpil všetko po čom túži. Ale chtivý človek, ktorý nemá potrebné prostriedky, musí zaútočiť, pokiaľ chce uspokojiť svoje priania.

 

Okrem už prediskutovaných faktorov, je jedným z nejdôležitejších zdrojov obrannej agresie zranený narcizmus.

 

Narcistický človek často čerpá pocit istoty zo svojho úplne subjektívneho presvedčenia o vlastnej dokonalosti, o tom, že vyniká nad statných, o svojich mimoriadnych kvalitách, ale k tejto predstave nedospeiva prostredníctvom skutočného snaženia alebo výkonu. Musí sa držať svojej narcistickej predstavy o sebe samom, pretože tá je základom jeho sebahodnotenia a pocitu identity. Ak je ohrozený jeho narcizmus, je ohrozený v životne dôležitej oblasti on sám.

 

V dnešnej západnej spoločnosti existuje zvláštne spojenie medzi narcizmom známych osobností a potrebami verejnosti. Verejnosť chce vedieť, ako žijú slávni ľudia, pretože život priemerného človeka je prázdny a nudný. Masmédia žijú z predaja slávy, a tak sú všetci spokojní: narcistická osobnosť, ktorá sa predáva ostatným, jej publikum aj predavači slávy.

 

Skupinový narcizmus... je mimoriadne dôležitý prvok, ktorý členom skupiny dodáva uspokojenie, a to predovšetkým takým, ktorí nemajú iné dôvody cítiť hrdosť a vážiť si sami seba. Ak sme tými najnúdznejšími, najchudobnejšími a najmenej rešpektovanými členmi skupiny, predsa nám to vynahrádza ten skvelý pocit: „Som časťou tej najúžasnejšej skupiny ľudí na svete. Som len biedny červ, ale stávam sa obrom, pretože patrím k tejto skupine." V dôsledku toho je skupinový narcizmus úmerný nedostatku skutočného uspokojenia v živote.

 

V prípade konfliktu medzi skupinami, ktoré vzájomne útočia na svoj kolektívny narcizmus, prepukne na obydvoch stranách intenzívne nepriateľstvo. Narcistický obraz vlastnej skupiny sa vystupňuje, zatiaľ čo nepriateľská skupina sa zasa čo najviac znižuje. Vlastná skupina sa stáva obrancom ľudskej dôstojnosti, poriadku, morálky a práva. Druhej skupine sa prisúdia tie najhoršie vlastnosti: je podvodnícka, bez škrupúl, krutá, a od základu neľudská. Urážky symbolov skupinového narcizmu - napríklad vlajky alebo podobizne cisára, prezidenta alebo vyslanca - vyvolajú u národa reakciu tak intenzívnej zlosti a agresie, že je dokonca pripravený isť za svojimi vodcami do vojny.

 

Tvrdenie, že „moja vlasť", (môj národ, moje náboženstvo) je najúžasnejšia, najkultivovanejšia, najmocnejšia, najmierumilovnejšia atd., neznie vôbec bláznivo. Naopak vyznieva vlastenecky, ako prejav pevnej viery a lojality. Naviac, znie realisticky a rozumne, pretože je zdielané mnohými členmi rovnakej skupiny.

 

...človek obdarený schopnosťou predvídať a fantáziou, nereaguje iba na prítomné nebezpečenstvá a ohrozenia, ale tiež na nebezpečenstvá a ohrozenia, o ktorých si vie predstaviť, že ho môžu v budúcnosti postihnúť... Človek teda častejšie reaguje agresívne preto, že má schopnosť predvídať budúce ohrozenie.

 

Človek má nie len schopnosť predvídať skutocné nebezpečenstvo, ale má sklon nechať sa presvedčiť a zmanipulovať svojimi vodcami, aby videl hrozby, ktoré v skutočnosti neexistujú. Väčšina moderných vojen bola pripravená systematockou propagandou tohto druhu. Obyvateľstvo bolo svojimi vodcami  presvedčené, že je v nebezpečí napadnutia a zničenia, a tak sa vytvárali nenávistné reakcie voči národom, od ktorých toto ohrozenie údajne vychádzalo.

 

Keď však vláda nahovorí svojmu ľudu, že je ohrozený, zmobilizuje sa normálna biologická reakcia proti ohrozeniu. Naviac sa tieto predpovede hroziaceho nebezpečenstva často samy od seba naplňujú: tým, že sa agresívny štát pripravuje na vojnu, núti štát, ktorý má byť napadnutý zbrojiť, čím „dokazuje", že údajné ohrozenie skutočne existuje.

 

Ekonomické vzťahy v týchto (pozn. primitívnych) spoločenstvách sú pre nás zvlášť poučné. Service píše:

          Na podklade vlastného ekonomického systému, sme zvyknutí domnievať sa, že ľudské bytosti majú „prirodzený sklon k čachrovaniu a obchodovaniu" a že ekonomické vzťahy medzi jednotlivcami alebo skupinami sú poznamenané „uspornosťou" alebo „maximalizáciou" úspechu našich snáh tým, že lacno nakupujeme a draho predávame". Primitívi však nečinia nič podobného; vačšinou máme skôr dojem, že robia opak: „zbavujú sa vecí", obdivujú štedrosť, očakávajú pohostinnosť, trestajú sporivosť ako sebectvo....

         ...Môžeme tu badať analógiu s ekonomikou modernej rodiny, ktorá tiež kontrastuje so zásadami bežnej ekonomiky. „Dávame" predsa svojim ďeťom jesť, že? „Pomáhame" svojim bratom  a „staráme" sa o svojich starých rodičov. Iní robia to isté pre nás, alebo to robili, či búdu robiť.

         Obecne vidíme, že tam kde vládnu úzke socialne vzťahy, podmieňujú spôsob zaobchádzania s majetkom faktory ako láskyplné chovanie, pravidlá rodinného života alebo morálny príkaz štedrosti. V takých podmienkach zaujímame k rôznemu tovaru a veciam menej ekonomický postoj. Antropológovia sa niekedy pokúšali popisovať tieto transakcie slovami ako „čistý dar" alebo „dobrovolne venované", aby ukázali, že nejde o obchod, ale o výmenu, a že táto výmena sa nedeje s pocitom, že má byť dosiahnutá nejaká rovnováha, vyvážená výmena. 

 

Monumentálne dielo Quincy Wrighta (1637 strán vrátane obsiahlej bibliografie) prináša dôkladnú analýzu vedenia vojny u primitívnych národov, založenú na štatistickom porovnaní údajov získaných od šestopäťdesiatichtroch primitivnych kmenov... „Zberači, primitívni lovci a roľníci sú najmenej bojachtiví." (Q. Wright, 1965.) Toto zistenie hovorí pre predpoklad, že bojachtivosť nie je spôsobená vrodenými ľudskými inštinktami, ktoré sa prejavujú v najprimitívnejších formách ľudskej spoločnosti, ale že ide o funkciu vývoja ľudskej civilizácie. Z Wrightových údajov vyplýva, že spoločnosť je tým bojachtivejšia, čím rozvinutejšia je v nej deľba práce, a že spoločnosti s triednym systémom sú najbojachtivejšie zo všetkých.

 

Prehistorickí lovci a roľníci nemali príležitosť k tomu, aby sa u nich rozvinula vášnivá túžba po majetku, alebo závisť voči „majetným", pretože súkromný majetok, o ktorý by mohli usilovať, vôbec neexistoval, a hospodárske rozdiely boli tak malé, že sotva mohli podnietiť závisť. Vtedajší spôsob života naopak povzbudzoval tendencie k spolupráci a mierumilovnému spolužitiu. Neexistovala základňa pre to, aby v ľuďoch vzniklo prianie vykorisťovať druhých. V spoločnosti, v ktorej neexistuje hospodárska a sociálna základňa takéhoto vykorisťovania, by bola myšlienka chcieť využiť fyzické alebo duševné sily druhého človeka pre svoje vlastné ciele absurdná.

 

Človek na začiatku neolitického poľnohospodárstva bol síce schopný vytvoriť malý prebytok, ale slúžil len k dosiahnutiu trochu väčšej životnej istoty. Keď ale tento prebytok vzrástol, mohol byť použitý na úplne nové účely. Mohli sa ním živiť ľudia, ktorí si sami nevyrábali potravu, ale odvodňovali bažiny, stavali domy, mestá a pyramídy, alebo slúžili v armáde. Prirodzene, že tieto možnosti nastali až keď technika a deľba práce dosiahli primeraný stupeň. To bol bod, kedy prebytok ohromným spôsobom narástol. Čím viac bolo zoraných polí, čím viac bažín bolo vysušených, tým viac bolo možné vyrobiť prebytok potravín. Táto nová možnosť viedla k jednej z najzákladnejších zmien v dejinách ľudstva. Došlo k objavu, že človeka je možné použiť ako ekonomický nástroj, že ho je možné vykorisťovať a zotročiť.

 

Zo záznamov ľudských dejín i z výskumov o jednotlivých ľuďoch vyplýva, že ľudskému rastu prospieva sloboda, aktivizujúce podnety a stav, kedy človek nie je vykorisťovaný a ovládaný, a tiež existencia výrobných metód prispôsobených potrebám človeka. Opačné podmienky pôsobia nepriaznivo. Stále viac ľudí si uvedomuje, že neexistuje žiadna základná a najdôležitejšia podmienka, ale že záleží na celom systéme faktorov. To znamená, že také podmienky, ktoré vedú k najplnejšiemu rozvoju človeka - a prirodzene každé štádium  ľudského individuálneho vývoja má svoje špecifické potreby - je možné nájsť len v spoločenskom systéme, v ktorom rôzne priaznivé podmienky spolupôsobia a zaisťujú tak správnu živnú pôdu.

 

Súčasne musím dodať, že keď hovorím, že spoločenské okolnosti sú zodpovedné za vývoj človeka, nechcem tvrdiť, že človek je bezmocným objektom vonkajších okolností. Faktory prostredia podporujú alebo brzdia vývoj určitých vlastností človeka a určujú hranice, v ktorých človek jedná. Napriek tomu však ľudský rozum a vôla zostávajú tak individuálne ako aj v spoločenskom merítku veľmi mocnými faktormi. Dejiny nevytvárajú človeka; človek vytvára dejiny sám. Len dogmatické myšlienky prameniace z lenivosti ducha a srdca sa snažia vytvárať zjednodušujúce čierno-biele schémy, ktoré bránia každému skutočnému porozumeniu.

 

Mozog človeka, tak odlišný od mozgu primátov nie len veľkosťou, ale aj kvalitou a štruktúrou neurónov, má schopnosť rozpoznať, ktoré ciele vedú k fyzickému a psychickému zdraviu a rastu. Dokáže si vytýčiť ciele, ktoré vedú k realizácii správnych, rozumných potrieb, a môže svoju spoločnosť organizovať tak, aby k týmto cieľom smerovala.

 

...moc pomocou, ktorej nejaká skupina vykorisťuje inú a ovláda, vyvoláva u ovládajúcej skupiny sadizmus, aj keď sa pravdepodobne vyskytne mnoho individuálnych výnimiek. Preto sadizmus (až na individuálne ochorenie) vymizne až vtedy, keď bude odstránené všetko vykorisťovanie zo strany jednej triedy, jedného pohlavia, jednej menšiny. S výnimkou niekoľkých malých spoločenstiev sa to však ešte nikdy nepodarilo.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Kde Rómovia nie sú súčasťou problému, ale jeho riešenia

Maďarov na severe nechcú a Rómov nikde nechcú, opisujú ľudia z Martinovej.

Autorská strana Jakuba Fila

Je to akoby sme si v garáži pustili motor a ešte aj pridávame plyn

O klíme si kladieme falošné otázky.


Už ste čítali?