Palestínski kresťania - zabudnutá obeť okupácie

Autor: Kamil Kandalaft | 26.4.2012 o 8:35 | (upravené 26.4.2012 o 8:43) Karma článku: 11,87 | Prečítané:  2272x

Izraelsko-palestínsky konflikt je niekedy predstavovaný ako zrážka civilizácií. Palestínčania sú súčasťou muslimskej civilizácie, Izrael, štát židov, je zase súčasťou západnej, judeokresťanskej civilizácie. Samotní kresťania akoby súčasťou konfliktu neboli. Ak sa o nich v širšom blízkovýchodnom kontexte hovorí, väčšinou v zmysle útlaku zo strany muslimov. Zdá sa preto logické, že kresťania majú byť spojencami Izraela a spolu s ním brániť svoju civilizáciu pred muslimskou, reprezentovanou Palestínčanmi. Nesprávny je nie len tento záver, ale už samotné východisko. Kresťania sú a od začiatku boli súčasťou konfliktu. Palestínčanmi totiž nie sú iba moslimovia, súčasťou palestínskeho národa sú aj kresťania.

 https://www.facebook.com/?ref=tn_tnmn#!/media/set/?set=a.3331894

Palestínski kresťania odvodzujú svoj pôvod od prvých kresťanov, ktorí konvertovali vo Svätej zemi ku kresťanstvu krátko po ukrižovaní Ježiša. Samozrejme, počas 2000-ročnej histórie došlo k migrácii obyvateľstva, časť prvých kresťanov a ich potomkov sa vysťahovala, kresťania z iných častí Blízkeho východu a sveta sa zase prisťahovali do Palestíny, takže ťažko povedať aká časť dnešných palestínskych kresťanov sú skutočne potomkami prvých konvertitov. Avšak počas celých 2000 rokov bola (zrejme) v Palestíne kontinuálna prítomnosť kresťanov. Na ňu naväzujú dnešní palestínski kresťania. Ak som dávnejšie písal, že mnohí Palestínčania sami seba považujú za potomkov všetkých národov, ktoré žili na území Palestíny, o palestínskych kresťanoch platí podobné: Považujú seba za potomkov všetkých kresťanov, ktorí tu počas histórie žili.


Hatta.jpg


Palestínski kresťania sú hrdými Palestínčanmi. Sú neoddeliteľnou súčasťou palestínskeho národa a takmer všetci sú Arabi. Pre uši, ktoré sú zvyknuté vnímať Palestínčanov a Arabov ako muslimov sa to ťažko počúva, ale je to tak. Palestínčania to sú aj kresťania. A známe kresťanské mestá ako Nazaret a Betlehem sú palestínske, arabské.

 

 
Sionisticky projekt vybudovania Štátu Izrael na ruinách palestínskych miest a dedín, bol preto namierený nie len proti muslimom, ale aj kresťanom žijúcim v Palestíne. Palestínski kresťania vnímali sionistické plány ako hrozbu podobne ako ich vnímali muslimovia a palestínski kresťania boli, a dodnes sú, významnými bojovníkmi proti sionistickej expanzii v Palestíne. A podobne ako palestínski muslimovia aj oni sú obeťou izraelských vojenských útokov.

asrawi.jpgJednou zo známych súčasných kresťanských predstaviteliek Palestínčanov je Hanan Ašráwi, ktorá sa narodila roku 1946 do kresťanskej rodiny v Nabuluse. Počas Nakby v 1948 jej rodina utiekla do jordánskeho Ammánu. Po vojne sa vrátili do Palestíny a usadili sa v Ramalláhu, kde navštevovala cirkevnú dievčenskú školu. Jej otec bol niekoľkokrát väznený jordánskou vládou za jeho angažovanosť v Arabskej národnej socialistickej strane a v Organizácii pre oslobodenie Palestíny. Hanan sa angažovala v prvej Intifáde a bola členkou palestínskeho vyjednávacieho tímu na mierových rokovaniach s Izraelom začiatkom 90. rokov. Po založení Palestínskej samosprávy bola ministerkou vysokého školstva a výskumu a je poslankyňou palestínskeho parlamentu. Na jednom proteste sa o (Východnom) Jeruzaleme vyjadria takto: "Sme tu, pretože je to naše mesto. Viem, je to okupované mesto. Majú zbrane, majú políciu, majú mínomety, ale je palestínske a je pod okupáciou." A o okupácii povedala: "Toto je izraelská okupačná armáda na našom území. Strieľa naše deti, obkolesuje naše mesta, používa tanky, bojove helikoptéry, používa všetky brutálne metódy na potlačenie civilnej populácie."

Významným kresťanským predstaviteľom Palestínčanov žijúcich v Izraeli je Azmi Bšára. Narodil sa do rímskokatolíckej rodiny v Nazarete. Tu navštevoval baptistickú školu. Bol členom komunistickej strany Izraela, neskôr založil stranu Balad. Stal sa poslancom v Knesete a v roku 1999 kandidoval na post premiéra Izraela.

Huwaida.jpgHuwaida Arraf je palestínska kresťanka, ktorej otec je izraelsky arab a matka je z okupovaného Západného brehu. Od istého veku však vyrastala v USA. V dospelosti pracovala v Palestíne v organizáciách pre dialóg a porozumenie medzi židmi a arabmi. V roku 2001 spolu s ďalšími ľuďmi založila ISM (International Solidarity Movement - Medzinárodné hnutie solidarity), organizáciu, ktorá nenásilnými metódami bráni palestínskych civilistov pred okupačným násilím. Bola tiež organizátorkou série lodi do obliehanej Gazy ako aj smutne známej Flotily slobody, na ktorej izraelskí vojaci zabili 8 ľudí.

Ďalšou rodáčkou z Nazareta je speváčka Rím Banna. Tam saRim.jpg
narodila a tam žije so svojim ukrajinským manželom, muzikantom Leonidom Alexejenkom a tromi deťmi. Vo svojich piesňach spieva najmä o utrpení Palestínčanov. O okupácii hovorí toto: "Videla som na vlastne oči ako vojaci na vojenskom zátarase úmyselne rozvírili prach, aby šikanovali ženy s deťmi. Kolesá džípu sa rozkrútili, prach letel do ich tvárí. A vojaci tam stáli a smiali sa. Sú tam ľudia, ktorí nemajú žiadnu moc a ľudia, ktorí moc majú a môžu s ňou robiť čo chcú." 

Jedným z veľkých mysliteľov 20. storočia bol Edward Said, narodený v Jeruzaleme. Jeho otec bol anglikán a americky občan, ktorý bojoval za Spojene štáty v Prvej E.Said.jpgsvetovej vojne. Edward väčšinu života prežil v USA kde vyučoval na Columbia University. Jeho najvplyvnejším dielom bol Orientalizmus, v ktorom kritizuje Západ za spôsob akým opisuje Orient. Podľa neho pohľad Západu na orient a celý tretí svet je plný stereotypov a iracionality a slúži koloniálnym cieľom. V roku 1977 sa stal členom dočasnej Palestínskej národnej rady, ktorej úlohou bolo pracovať na uskutočnení palestínskej štátnosti. Spočiatku bol za koexistenciu dvoch samostatných štátov, Izraela a Palestíny, neskôr presadzoval vytvorenie jedného spoločného demokratického štátu židov a Palestínčanov. V roku 1999 založil spolu s Danielom Barenboimom East West Divan Orchestra, ktorý pozostáva z mladých izraelských a palestínskych muzikantov.

Emil Habibi narodený v Haife roku 1922 v pravoslávnej rodine, bol jedným z veľkých palestínskych Emile_Habibi.jpgbásnikov. Po vzniku Štátu Izrael založil Ligu pre oslobodenie Palestíny, ktorá sa neskôr pretransformovala na komunistickú stranu, ktorej členmi boli tak Arabi ako aj židia. Dvadsať rokov bol poslancom v Knesete. Venoval sa obrane politických a ľudských práv Palestínčanov, ktorí zostali na území Izraela a prijali izraelské občianstvo (väčšinou označovaných ako "izraelskí Arabi"). Presadzoval vytvorenie jedného spoločného multietnického demokratického štátu. Založil a bol šéfredaktorom arabských novín Al-Ittihád, v ktorých uverejňoval aj novú palestínsku poéziu odporu. Až neskôr začal sám písať básne, ako reakciu na tvrdenia sionistov, že "palestínsky národ neexistuje".

Manželkou zosnulého prezidenta Arafata bola kresťanka Suha Tawíl. Omnoho zaujímavejšou postavou je však jej  matka Raymonda Tawíl, prezívaná "Tigrica z Nábulusu". Raymonda sa narodila v Akke ale väčšiu časť detstva prežila v Nazarete. Neskôr sa vzdala izraelského občianstva a išla žiť do jordánskeho Ammánu. S manželom potom žili v palestínskom Nábuluse a Ramalláhu. Podobne ako jej matka, ani Raymonda sa nedokázala zmieriť s úlohou ženy v domácnosti, ktorú jej predpisovala konzervatívna arabská spoločnosť. Pridala sa k Arabským ženským odborom, s ktorými okrem iného zorganizovala demonštráciu proti jordánskej vláde za to, že nezabránila útoku izraelských vojsk na dedinu Samua. Vo svojom byte organizovala literárne večery, kde sa stretávali západní diplomati a diskutovali o politike. Neskôr sa v jej byte stretávali Palestínčania a Izraelčania v snahe hľadať riešenie konfliktu a ukončenie okupácie.

Keď izraelské vojsko obsadilo palestínske územia v roku 1967, organizovala pomoc utečencom z napadnutých miest a dedín. Takto spomína na prvý deň po vojne: "Qalqilia bola vo vojne zničená a tisícky utečencov utieklo z mesta do Nábulusu. Stáli pred našim domom. Rozhodla som sa, že je mojou povinnosťou im pomôcť a šla som sa stretnúť s vojenským veliteľom v Nábuluse. Zobrala som svojho suseda, natreli sme na auto kríž a bielu vlajku, zobrali sme so sebou starostu Qalqilie a tak sme jazdili cez ulice. Armáda nás zastavovala na každom kroku. Ruiny budov zničených vojnou boli všade a bolo tam veľa tiel. Povedala som starostovi a susedovi: ´Nebojte sa, poznám Izraelčanov, bude to v poriadku." Vojakom, ktorí nás zastavili som povedala, že sme dobrovoľníci. Boli udivení, že hovorím hebrejsky - to bola moja tajná zbraň... Jeden z veliteľov sa ma opýtal odkiaľ viem hebrejsky. Povedala som mu, že som bola v Akke do roku 1957. Vysvitlo, že poznal môjho otca. Povedal mi: "Z úcty k tvojmu otcovi, ti pomôžem."

Nasledujúci rok zorganizovala 700 žien, ktoré sedeli pred vojenskou správou na protest proti búraniu palestínskych domov Izraelčanmi a proti násiliu Izraelčanov voči palestínskym ženám. Význam akcie spočíval v tom, že na ňu pozvala aj niekoľkých poslancov izraelského parlamentu. Prišiel aj Uri Avneri, dnes známy ako neúnavný mierový aktivista, ktorý o udalostiach v Nábuluse hovoril v Knesete. Z izraelskej vlády dostala Raimonda varovanie, že ak bude pokračovať v podobných aktivitách, vyhostia ju z krajiny. Skamarátila sa s manželkou Mošeho Dajana, izraelského ministra zahraničných vecí. Spolu zasadili stromy v Lese mieru pri spoločnej arabsko-izraelskej komunite Neve Shalom. Izrael ju považoval za teroristku, Palestínčania ju niekedy podozrievali zo špionáže a kolaborácie s Izraelom. Po vyhrážkach a výbuchu bomby v aute z krajiny odišla a žila v Európe a USA.

Palestínskymi kresťanmi boli aj zakladatelia Ľudového frontu pre oslobodenie Palestíny, George Habaš, a Demokratického frontu pre oslobodenie Palestíny, Nayef Hawatme.

Nie so všetkými menovanými by som so všetkými čo v živote urobili súhlasil, u niektorých mám odlišné politické názory, u niektorých sa mi nepáči ich životný štýl. Píšem o nich, pretože sú to príklady významných politicky angažovaných palestínskych kresťanov, ktorí hájili a hája práva svojho národa. Samozrejme, nie je to kompletný zoznam, ale iba môj vyber pre tento článok.


Ďalším palestínskym kresťanom je nenásilný aktivista Ghassán Andoni, s ktorým Huwaida Arraf zakladala International Solidarity Movement. V tomto videu hovorí o svojom pobyte v izraelskom väzení a o násilí, ktoré dozorcovia páchali na väzňoch. Spomína na jednu príhodu: "Museli sme rozširovať väzenie, postaviť ďalšie cely. My väzni. Odmietli sme vykonať rozkaz. Veliteľ ich dal nastúpiť do radu a povedal: Kto z vás je chlap? Po chvíli dvaja vystúpili dopredu. Zobral pištoľ a zastrelil ich. Len tak. V médiách písali, že dvaja väzni zomreli pri nepokojoch a zrážkach s dozorcami. Žiadne nepokoje neboli, všetci sme boli neozbrojení a bezbranní, zomreli len preto, že sa odvážili povedať, že sú chlapi."



Doteraz kresťanskí Palestínčania vystupovali skôr ako Palestínčania a necítili veľkú potrebu v zápase s okupáciou zvýrazňovať svoju vieru. No s rastúcim vplyvom kresťanského sionizmu vo svete a s rastúcou islamofóbiou, ktorá robí z Palestínčanov džihádistov, palestínski kresťania dávajú hlasnejšie vedieť aj o svojej viere. V decembri 2009 bola založená organizácia Kairos, ktorá zastrešuje náboženských predstaviteľov palestínskych kresťanov všetkých cirkví. Vznikla najmä z potreby reagovať na zneužívanie Biblie (najmä Starého zákona) na ospravedlnenie izraelského okupačného násilia a vojenskej nadvlády židov nad Palestínčanmi. Kresťania združení v Kairose sa obracajú na kresťanov vo svete, aj na slovenských, a žiadajú ich, aby vplývali na svoje vlády, aby im pomohli ukončiť okupáciu. Vo svojom zakladajúcom dokumente píšu:

"V tento historicky moment, my palestínski kresťania vyhlasujeme, že vojenská okupácia našej zeme je hriechom proti Bohu a proti ľudskosti a, že akákoľvek teológia, ktorá legitimizuje okupáciu je vzdialená kresťanskému učeniu, pretože skutočná kresťanská teológia je založená na láske a solidarite s utláčaným, skutočne kresťanská teológia je volaním po spravodlivosti a rovnosti medzi ľuďmi."

"V tomto duchu tento dokument žiada medzinárodné spoločenstvo, aby stálo pri palestínskom národe, ktorý čelí útlaku, vytláčaniu, utrpeniu a apartheidu už viac ako šesť desaťročí. Utrpenie pokračuje zatiaľ čo sa medzinárodné spoločenstvo mlčky pozerá na okupačný štát, Izrael. Naše slová sú výkrikom nádeje, s láskou, modlitbou a vierou v Boha."

Anglikánsky biskup Jeruzalema, reverend Riah Abu El-Assal sa o vzťahu palestínskych kresťanov k palestínskemu národu vyjadril takto: "Sme súčasťou arabského palestínskeho národa. Máme tú istú históriu, tú istú kultúru, tie isté zvyky a tie iste túžby." Rímsko-katolícky patriarcha Jeruzalema, Michel Sabbah, hovorí: "Stále opakujeme: Sme ľudské bytosti, sme súčasťou svojej spoločnosti, sme súčasťou tých, ktorí zomierajú, tých ktorých posielajú do väzenia, tých ktorým búrajú domy." A Dr. Abe Ata, kresťanský akademik z Betlehema, dodáva: "Západ sa ku kresťanským Palestínčanom správa ako k "ne-ľudom". Málokto mimo Blízkeho východu vôbec vie, že existujú."

Kým izraelská propaganda tvrdí, že kresťanských obyvateľov krajiny rešpektuje a chráni, sami kresťanskí obyvatelia krajiny tvrdia opak - aj oni trpia pod izraelskou okupáciou. Na Palmovú nedeľu napríklad, betlehemskí kresťania zvykli mat vždy pochod do relatívne neďalekého Jeruzalema. Izraelská okupácia a najmä betónový múr postavený okolo Betlehema im v tom bránia. Napriek tomu sa o to betlehemskí kresťania pokúšajú. V roku 2010 izraelskí vojaci nestihli zatvoriť veľkú oceľovú bránu v mure a ľuďom z Betlehema spolu so zahraničnými a izraelskými aktivistami sa po omši podarilo prejsť niekoľko desiatok metrov na ceste do Jeruzalema. Viac im izraelská armáda nedovolila.



Tí kresťanskí Palestínčania, ktorí dostali povolenie prísť do Jeruzalema tento rok sa rozhodli demonštrovať aj svoju príslušnosť k palestínskemu národu. Každá farnosť z rozličných palestínskych miest mala svoju tabuľu s nápisom "PALESTINE" a informáciou o jej vzdialenosti od Jeruzalema. A hoci izraelskí policajti zakázali palestínske vlajky, niekoľkým ľuďom sa ich pár podarilo prepašovať.

palmsunday.jpg

 

pal92.jpg

 

Súčasťou kresťanských sviatkov v Palestíne sú pochody skautov. Každá z kresťanských cirkví má svoje skautské oddiely. Túžbou mnohých detí je stať sa raz jedným zo skautov bubnujúcich na takomto pochode. Palestínski skauti sú hrdými arabmi.

pal5.jpg

 

pal6.jpg

 

pal7.jpg

 

Mladší, aj tí starší...

pal8.jpg

 

Aby ste mali predstavu akú úlohu hrá betónový múr v každodennom živote obyvateľov Betlehema, pozrite si ako to vyzerá ráno, keď sa množstvo ľudí snaží dostať do práce. V tlačenici vidíme najmä robotníkov, ktorí tam čakajú od 3:00 alebo 4:30 ráno a o 7:00 sa stále nedostali na rad, aby mohli prejsť cez múr. V rade sa tlačia tiež ženy, napríklad učiteľky, a aj deti, ktoré preskakujú ľuďom ponad hlavy a ponad ostnatý drôt, pretože sa ponáhľajú do školy.  Nepripomína vám to niečo?


 

Na tohtoročné veľkonočné sviatky Izrael nepovolil mnohým palestínskym kresťanom prísť do Jeruzalema na Veľký piatok, kedy sa každý rok koná procesia krížovej cesty na známej Via Dolorosa, po ktorej podľa tradície viedli Ježiša na kríž. Niektorí Palestínčania, ktorým bola Izraelom obmedzená ich náboženská sloboda, sa rozhodli usporiadať omšu pod holým nebom pred Jeruzalemom. Nechýbali ani vlajky, keby mal niekto pochybnosti.

Viadolorosa.jpg

 

Jednou z Palestínskych kresťanských dedín, ktorá trpí izraelskou okupáciou je Beit Jala, nachádzajúca sa neďaleko Betlehema. Rasistický betónový múr a cesta vyhradená pre osadníkov prechádzajú cez túto dedinu a cez pozemky vlastnené jej obyvateľmi. V lete 2010 izraelská armáda oznámila, že časť betónového múru z tejto dediny odstráni, čo bolo prezentované ako ústretový krok voči Palestínčanom. Podľa obyvateľov Beit Jala armáda múr iba premiestnila. Hovorí palestínska kresťanka, Lajla Ghnem: "Prišli prvý krát v roku 1992 a zobrali časť pozemku ,aby vybudovali cestu pre osadníkov. A tento rok prišli a zobrali zvyšok pozemku pre múr. Vyťali naše stromy, olivovníky, marhule a orechy. Všetko to vyťali, nič nezostalo." Nový rasistický múr rastie rovno pred ich domom.

Je bežné, že židovskí extrémisti, najmä osadníci, podnikajú útoky na moslimské posvätné miesta, ničia mešity a cintoríny. Objavujú sa však aj útoky na kresťanské ciele. 20. februára na baptistický kostol v Jeruzaleme nasprejovali hebrejský nápisy "smrť kresťanstvu", "ukrižujeme vás", "Ježiš je s. syn" a "Mária je k." Podobným spôsobom poničili aj vedľa odparované autá kresťanov.

kostol.jpg


V decembri 2011 obletela svet správa, že ultraortodoxní židia opľuli 8-ročné židovské dievča, pretože podľa nich bola oblečená málo cudne. O tomto incidente sa veľa hovorilo aj v slovenských médiách. Nezdá sa však, že by kresťanov na Západe príliš trápilo, že židovskí extrémisti opľúvajú kresťanských duchovných a rádové sestričky v Jeruzaleme už desaťročia.

Mnohí kresťania vo svete nariekajú nad exodom kresťanov zo Svätej zeme. Podľa nich kresťania z Palestíny odchádzajú kvôli tlaku muslimov. Často uvádzajú Betlehem ako príklad moslimského útlaku kresťanov. V minulom roku sa v tomto zmysle na BBC vyjadril aj predstaviteľ anglikánskej cirkvi v Británii, arcibiskup z Cantenbury, pričom izraelský útlak a okupáciu nespomenul. Kairos na jeho neuvážené slová reagoval týmto ráznym stanoviskom:

"... žiadame Vás a každého predstaviteľa, najmä predstaviteľov cirkví, aby ste nás nepoužívali pre svoje vlastné ciele."

"S veľkou ľútosťou sme prijali Vaše vyhlásenia, pretože vieme, že vaša Milosť je dobre informovaná o situácii vo Svätej zemi a viete veľmi dobre, že iba v regióne Betlehema je 19 nelegálnych izraelských osád (ako napríklad neďaleká Har Homa na Jabal Abu Ghneim) a múr, ktorý pohltil kresťanskú pôdu a umiestnil Betlehem do škrtiaceho zovretia. Viete veľmi dobre, že iba 13% územia Betlehemu je prístupných Palestínčanom a že múr oddeľuje 25% poľnohospodárskej pôdy Betlehema."

"Keďže Vaša Milosť sa nestretla ani nekonzultovala so žiadnym palestínskym kresťanom počas Vašej nedávnej návštevy v krajine, pýtame sa, prečo zrazu máte záujem hovoriť za nás? Toto nás trápi. Palestínski kresťania sú plne schopní vyjadriť svoju situáciu bez potreby, aby niekto interpretoval ich myšlienky; radi sa stretneme priamo s predstaviteľmi cirkví a v solidarite prediskutujeme našu realitu a čo možno urobiť, aby sme ju zmenili.

Na záver, by sme Vám radi Vaša Milosť pripomenuli, že kresťanskí Palestínčania potrebujú advokátov pravdy. Je to pravda, a jedine pravda, ktorá prinesie mier a spravodlivosť do nášho domova."

Skutočnosť je taká, že najčastejším dôvodom prečo kresťania opúšťajú Palestínu je izraelská okupácia a jej ničivý dopad na palestínsku ekonomiku a celú spoločnosť. A najväčšia vysťahovalecká vlna kresťanov zo Svatej zeme sa udiala ako priama reakcia na násilie počas zakladania Štátu Izrael v roku 1948. Vtedy počas niekoľkých týždňov utieklo pred sionistickými komandami niekoľko desiatok tisíc kresťanských Palestínčanov (vrátane časti mojej rodiny). Radi by sa vrátili do svojej vlasti, ale Izrael to nikomu z nich nedovolí. Niektoré dediny palestínskych kresťanov zostali po založení Izraela opustené a zrovnané so zemou. 

 

palkilled.jpg
(Kresťanské palestínske dievča zabité izraelskými vojakmi).


Izraelsky plán urobiť Palestínčanom život v Palestíne tak neznesiteľný, že z krajiny odídu je do istej miery úspešný. Palestínčania, tak kresťania ako muslimovia, zápasia s dvomi opačnými túžbami: Zostať vo vlasti, napriek všetkým ťažkostiam vytrvať v zápase za slobodu aspoň púhou prítomnosťou v krajine; na druhej strane je tu túžba žiť normálny prosperujúci život, ktorý sa zdá možný iba na Západe. Keďže palestínski kresťania majú cestu na Západ omnoho ľahšiu, odchádzajú z vlasti vo väčšej miere ako ich muslimskí susedia.

Samozrejme, existujú problémy a spory aj medzi palestínskymi kresťanmi a muslimami ako všade kde spolu žijú ľudia rôznych vyznaní a ako všade kde spolunažíva menšina s väčšinou. Avšak robiť z toho hlavný a najväčší problém palestínskych kresťanov je hanebné zneužívanie ich situácie. Je pochopiteľné, že podobnú propagandu šíria sionisti, aby odviedli pozornosť od násilia, ktoré sami na Palestínčanoch páchajú a aby seba prezentovali ako ochrancov kresťanov. Je ale zvrátené, keď kresťania na Západe pod rúškom "pomoci" kresťanom v Palestíne obhajujú vojenskú okupáciu, ktorá ich spoluveriacich ničí, podporujú izraelskú politiku, ktorá spôsobuje exodus kresťanov a presadzujú ešte tvrdšie vojenské opatrenia proti Palestínčanom. Žiaľ, aj takí "kresťania" na Západe sú; aj na Slovensku.

 pal3.jpg
(Palestínski kresťania v tradičnom ľudovom odeve a v palestínskych šatkách nesú kríž)

Ľudia často prezentujú problém v Palestíne ako náboženský konflikt, najme medzi Judaizmom a Islamom. Nie je to tak. Je to konflikt o územie. Sekulárni židia z Európy sa pred stopadesiatimi rokmi, napriek protestom židovských rabínov, rozhodli vyriešiť svoj problém s európskym antisemitizmom tak, že si zaobstarajú zem, na ktorej si urobia štát. Rozhodli sa, že tou zemou bude Palestína a že obyvateľov, ktorí na nej žijú odtiaľ vyhodia. A obyvatelia, ktorí tam žili, čuduj sa svete, odísť dobrovoľne nechceli a nechcú. Logicky, musel nastať konflikt a ten trvá dodnes. Súčasný (už desaťročia trvajúci) stav konfliktu je taký, že Izrael vládne nad Palestínčanmi, vojensky okupuje ich územie, útočí na nich, pácha na nich násilie a kontroluje každý aspekt ich života. Izraeský režim nie je namierený cielene proti kresťanom, ale proti Palestínčanom. Izraelským vládam je jedno či tým trpia palestínski muslimovia alebo kresťania. 

pal9.jpg
(Palestínska kresťanka v tradičnom odeve počas sviatkov v Betleheme)

Je veľkým nešťastím, keď do beztak tragického konfliktu ľudia vnášajú ešte aj element náboženskej nenávisti a keď svoje neznášanlivé postoje vkladajú do úst boha. Preto by som bol nerád, keby tento článok bol chápaný takýmto spôsobom. Problémom nie sú židia, ani judaizmus. Problémom je izraelská vláda, rasistický režim a vojenská okupácia. A to chápu aj mnohí židia, sekulárni aj veriaci, ktorí stoja pri Palestínčanoch, a to často doslova, keď do nich strieľajú izraelskí vojaci.

Avšak je tu skupina kresťanov, ktorí si myslia, že je ich náboženskou povinnosťou stáť pri Izraeli za akýchkoľvek podmienok a podporovať jeho nadvládu nad Palestínčanmi, bez ohľadu na počet ľudských životov, ktoré tým obetujú. Vraj je to tak napísané v Biblii. Nechajme bokom fakt, že je to mylná interpretácia Svätého písma. Ak podľahli takémuto zneužitiu ich viery v prospech šíreniu vojnového besnenia, mali by vedieť, že tým ubližujú svojim bratom a sestrám kresťanom a kresťankám, ktorí a ktoré sú Palestínčanmi. Naozaj si myslia, že toto od nich boh žiada?!

To najdôležitejšie na záver. Život kresťana nie je dôležitejší ako život nekresťana. To isté platí o živote žida či muslima. Ukončenie okupácie Palestíny a zrovnoprávnenie Palestínčanov s Izraelčanmi by malo za následok aj zlepšenie životných podmienok kresťanských Palestínčanov. To by však nemala byt hlavná motivácia ľudí na Západe prečo obhajovať práva Palestínčanov, ale iba vedľajší produkt solidarity človeka s človekom. Ľudia, aj na Slovensku, by mali žiadať svoje vlády, aby zatlačili na Izrael, aby ukončil okupáciu Palestíny nie preto, že život a sloboda kresťanov sú cennejšie ako život a sloboda nekresťanov. Nie preto že kresťania majú chrániť kresťanov. Ale preto že človek by mal chrániť človeka. A pretože byť kresťanom by malo znamenať byť v prvom rade človekom.

pal91.jpg

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Čudovali sa mu, že fotí Indiánov. Bieli ním opovrhovali, domorodci mu dôverovali

Keby nebolo fotografa Edwarda S. Curtisa, len ťažko by sme dnes hľadali vizuálnu podobu kultúry, ktorá vzápätí zmizla.

AUTO

F1: V prvej Veľkej cene zvíťazil Vettel, jazdcov trápila technika

Kvôli finančným problémom z kalendáru vypadla Veľká cena Nemecka aj tím Manor.

SVET

Vitajte v Havane, v meste, ktoré si označkoval El Comandante

Kuba láka turistov na nádych pomerne bezpečnej exotiky.


Už ste čítali?