Ako Mesežnikov antisemitov hľadal (a našiel)

Autor: Kamil Kandalaft | 24.6.2013 o 10:57 | (upravené 25.6.2013 o 12:39) Karma článku: 9,76 | Prečítané:  2901x

Grigorij Mesežnikov sa minulý rok podujal zmapovať podoby antisemitizmu na Slovensku. Svoje zistenia zhrnul v článku na blogu IVO. Reakciu na neho som začal písať krátko na to, avšak množstvo iných povinností a nedostatok času ma donútili prerušiť písanie a dokončiť ho až teraz. Napriek ročnému meškaniu si myslím, že je potrebné upozorniť na manipuláciu, ktorej sa vo svojej analýze dopustil.

Pán Mesežnikov píše, že antisemitizmus na Slovensku má tri podoby. Prvou je otvorený antisemitizmus, ktorého súčasťou sú napríklad „zakorenené negatívne stereotypy o Židoch". Druhou je glorifikácia Slovenského štátu, ktorý má na svedomí desiatky tisíc životov židovských občanov. Treťou podobou antisemitizmu na Slovensku je nenávisť k Izraelu, ktorej sa dopúšťajú tak nacionálne a extrémistické zoskupenia ako aj „salónni ľavicoví odporcovia Izraela". Zámer autora popísať antisemitizmus na Slovensku je chvályhodný, výsledok rozpačitý. Kým s popisom prvej aj druhej podoby antisemitizmu možno súhlasiť, pri tretej Mesežnikov mieša jablka s hruškami a boj s antisemitizmom zneužíva na poskytnutie imunity izraelskej vláde pred akoukoľvek kritikou.

Spája totiž kritiku Izraela s nenávisťou k Izraelu a tú zase s nenávisťou k Židom, ako keby to boli totožné kategórie. Nedá sa pri takomto zahmlievaní pojmov nespomenúť si na časy mečiarizmu, kedy každý kto kritizoval slovenskú vládu bol obviňovaný z nenávisti k Slovensku a slovenskému národu. Tak Mečiar ako aj Mesežnikov manipulatívne podsúvajú, že ten kto miluje (alebo aspoň má rád) nejaký národ, nesmie kritizovať štát, ktorý vytvoril, alebo vládu, ktorá mu vládne. Kritika krokov príslušnej vlády alebo politiky štátu sa v tejto prekrútenej logike stáva dôkazom nenávisti k národu. Touto argumentáciou však v skutočnosti nechránia národ pred nenávisťou, ale vládu pred oprávnenou kritikou. Každá vláda koncentruje vo svojich rukách obrovskú moc, ktorú má tendenciu zneužívať. Verejná kontrola a kritika vlád a štátov sú potrebné práve preto, aby tlmili zneužívanie moci vládami. Týka sa to tak slovenskej vlády ako aj izraelskej alebo akejkoľvek inej.

Kým pri nacionalistických a extrémistických zoskupeniach typu SNS či Slovenská pospolitosť je podozrenie, že kritika Izraela vyplýva z nenávisti k Židom, odôvodnené (u nich nachádzame aj znaky antisemitizmu prvého a druhého typu), u predstaviteľov liberálnej ľavice pôsobí toto obvinenie absurdne. Autor „štúdie" buď nepozná dobre týchto ľudí a vníma ich činnosť selektívne alebo zámerne zavádza.

Antisemitizmus znamená nenávisť k židom. Predstavitelia slovenskej liberálnej ľavice (mnohých z nich mám tú česť osobne poznať) nie len, že nenávisť k židom neprechovávajú, ale proti nej aktívne a verejne bojujú, či už svojou publikačnou činnosťou alebo aj fyzicky. S mnohými z nich som napríklad pred niekoľkými rokmi stál na Poštovej ulici v Bratislave, kde sme s ďalšími občanmi (neľavičiarmi) a aj príslušníkmi židovskej komunity na Slovensku, blokovali pochod neonacistov (a antisemitov) mestom počas výročia fašistického Slovenského štátu. Stáli sme tam spolu s mnohými známymi osobnosťami slovenského kultúrneho a verejného života, hercami, ľuďmi z mimovládnych organizácií, nevediac či od neonacistov alebo od policajtov nedostaneme na frak. O rok neskôr som s nimi stál na námestí pred prezidentom a s transparentom odsudzujúcim holokaust v ruke som počúval Fedora Gála z tribúny. Spolu s nimi som pred dvomi rokmi v Rajci, aj za cenu opletačiek s políciou, omotával do toaletného papiera sochu Ferdinanda Ďurčanského, autora protižidovských zákonov počas vojnového Slovenského štátu. Všetci si veľmi dobre uvedomujeme nebezpečenstvo antisemitizmu a sme ochotní sa verejne angažovať a vystaviť sa aj možným rizikám pri bojovaní proti nemu.

Zvlášť groteskne pôsobí mesežnikovovo obvinenie z antisemitizmu, keď si uvedomíme, že mnohí kritici politiky Izraela z radov liberálnej ľavice (aj na Slovensku) majú sami židovské korene, a predkovia niektorých z nich boli počas ľudáckeho režimu perzekuovaní. Mnohí z nich sú skutočnými antisemitmi na neonacistických serveroch, v diskusiách a vo facebookových skupinách označovaní za židov (opovrhujúcim spôsobom) a dokonca aj za sionistov.

Jednou z výčitiek autora je selektívnosť ich kritiky voči Izraelu. Porušovanie ľudských práv a diktátorské režimy v iných krajinách, tvrdí, si nevšímajú, prípadne kritizujú ich s menšou frekvenciou ako kritizujú Izrael. O čo opiera toto tvrdenie? Uvádza nejaké relevantné čísla, porovnania? Nie. Autorovi sa to zrejme iba zdá, tak ako sa antisemitom zase zdá, že tí istí ľavičiari Izrael kritizujú málo a príliš slabo. Ide teda o číru dojmológiu - v tom lepšom prípade.

Neviem či frekvencia s akou kritizujú Izrael je malá, veľká alebo akurátna. Neprináleží mi to hodnotiť; je taká ako oni považujú za potrebné, aby bola. Viem však, že mnohí z nich hlasno a verejne kritizovali a kritizujú vlády mnohých krajín. Spomínam ako som s mnohými z nich nie raz stal na protestoch pred čínskym veľvyslanectvom a kritizoval porušovanie ľudských práv v Číne, ako nás „schovali za autobus", keď sme protestovali proti návšteve ruského prezidenta Medvedeva u slovenského prezidenta, ako sme zbierali podpisy pod petíciu irackej vláde, aby trestala páchateľov kameňovania, ako sme posielali petíciu za prepustenie bieloruských kritikov Lukašenka či ako sme pred japonským veľvyslanectvom žiadali prijatie zodpovednosti za znásilňovanie kórejských žien počas Druhej svetovej vojny. Spomínam si na to ako sa mnohí z nich stali terčom útokov polície a čínskych agentov pri návšteve čínskeho prezidenta pred prezidentským palácom. Spomínam si na otvorený list adresovaný iránskym predstaviteľom za prepustenie Sakineh odsúdenej na ukameňovanie za údajné cudzoložstvo. A takto by som mohol pokračovať veľmi dlho. „Previnením" salónnych ľavicových odporcov Izraela nie je, že by Izrael kritizovali viac než iné štáty, ale, že voči nemu neuplatňujú výnimku z kritiky a kritizujú ho rovnako ako iné štáty - sú vinní tým, že ho vôbec kritizujú.

Grigorij Mesežnikov ako zamestnanec, ktorý je za svoju prácu platený, si mohol dať tú námahu a prejsť si webové stránky či osobné blogy predstaviteľov, ktorých kritizuje. Vo svojej analýze nie len, že necituje žiadne čísla, ale ani nehovorí, koho má na mysli, žiadnu osobu ani združenie nemenuje. A tak môžeme iba hádať o kom hovorí.

Má snáď na mysli ľudí zo združenia OZ Utópia? Na ich portáli www.utopia.sk nájdeme hlavne témy súvisiace s participatívnym rozpočtom, čo je momentálne ich nosná téma. Nájdeme ďalej mnoho článkov kritických k pomerom na Slovensku (napríklad búranie historických budov v Bratislave). Medzi poslednými článkami venujúcimi sa zahraničiu, ktoré mali pred rokom uverejnené, nájdeme témy ako vojna proti drogám v Latinskej Amerike, vykorisťovanie v Indonézii a súvislosti s olympiádou, články o toxických látkach v poľnohospodárstve v Argentíne, o obchode so ženami v Európe, o odvrátenej strane ekonomického úspechu Brazílie, o hroziacej vojne s Iránom (kritizujú v ňom Izrael, USA a aj samotný islamsky režim v Iráne), o nevýhodách PPP projektov v Európe, o vraždách odborárov v Kolumbii a Guatemale, o boji žien proti diskriminácii, o návšteve Mariely Castro v USA a téme LGBT, o vplyve španielskeho hnutia Rozhorčení na banky, o pochode žien v Sao Paule a o gréckej kríze. Podčiarknuté a zhrnuté: Z posledných 12 článkov o zahraničí ani jeden nebol výsostne anti-izraelský. Ten jeden, ktorý kritizoval vládu Izraela zároveň kritizoval aj vládu Iránu. Myslím si, že na základe tohto porovnania vysloviť obvinenie z prílišnej frekvencie kritiky voči Izraelu nie je možné.

Nie že by sa tu kritika Izraela z času na čas nevyskytla. Môžem spomenúť (a dokonca odporučiť) výbornú obhajobu minuloročnej básne Guntera Grassa, alebo článok o vplyve náboženských extrémistov na izraelskú spoločnosť. Autorom oboch článkov je známy mierový aktivista, žid a Izraelčan, bývalý poslanec izraelského parlamentu, Uri Avnery. A nájdeme tam aj rozhovor s mladým palestínskym novinárom a účastníkom humanitárnych konvojov do Gazy a možno aj niečo ďalšie, neviem... K Mesežnikovom zmienenej prílišnej frekvencii to má však na míle ďaleko.

Keď sa pozrieme na iný portál, www.jetotak.sk,  medzi poslednými článkami o zahraničí nájdeme kritiku obsesie bezpečnosťou na Olympiáde, článok o ekonomických a sociálnych dopadoch Olympiády, o kríze v Španielsku, o odvolanom arcibiskupovi Bezákovi (ak to budeme považovať za zahraničnú tému súvisiacu s Vatikánom), o zahraničných vojakoch v službách americkej armády, kritiku štrukturálnych reforiem v EÚ, o vnútropolitickej kríze v Egypte (Izrael sa v ňom nespomína, kritizuje sa v ňom nový prezident z radov Moslimského bratstva), o bohoslužbe v americkom kostole, o dlhovej kríze v EÚ, o vystúpení grécka z eurozóny, o nedávnych voľbách v Egypte, Grécku a Francúzsku (bez kritiky Izraela ale s kritikou revolúcie v Egypte), o hodnote EÚ, o médiami zveličenej diskusii desiatich štátov vytvoriť európsku federáciu, ďalší článok o politickej kríze v Egypte (bez zmienky o Izraeli) a ďalší článok o kríze v EÚ. Popri nich množstvo článkov o slovenských vnútropolitických udalostiach, o filozofií či umení. Po kritike Izraela ani stopy, zato kritika vlády Moslimského bratstva a revolúcie v Egypte (ktorú podľa Mesežnikova salónni ľavičiari nekritizujú) až v troch článkoch.

Nie že by sa tu nikdy nevyskytla. Nepamätám sa, že by som tu niekedy čítal článok zameraný na kritiku Izraela (čo neznamená, že sa tu nevyskytol - neviem), ale pár kritických narážok na politiku Izraela nájdeme v mojom článku, ktorý tu vyšiel v marci minulého roka. Týkal sa však protestov a dnes už otvorenej občianskej vojny v Sýrii a kritizoval najmä prezidenta Asada.

Jedným z najviditeľnejších slovenských zástancov práv Palestínčanov je Eduard Chmelár. Dal by sa jemu vyčítať selektívny výber terčov kritiky? Pozrime sa na jeho osobný blog. Väčšina článkov sa netýka zahraničia ale domácich udalostí. V mnohých článkoch napríklad kritizuje zákon o Hlinkovi čí snahy o rehabilitáciu vojnového Slovenského štátu (čiže vystupouje v nich proti antisemitizmu).  Z tých, ktoré sa zahraničia týkajú, nájdeme jeden kriticky voči politike prezidenta Gruzínska Saakašviliho (o vojenskom konflikte s Ruskom), jeden kritický článok voči Číne, kritiku selektívnej ochrany ľudských práv (áno medzi asi pätnástimi krajinami a národnosťami, ktorých sa kritika týka, nájdeme spomenutý aj Izrael), jeden o Schengene a búraní hraníc medzi národmi, ďalší kritizujúci vojnu v Iraku, o Miloševičovej smrti, o islamofóbii Západu, o nebezpečí možného útoku Spojených štátov na Irán (Izraela sa článok netýka), o spolupráci maďarských a slovenských záchranárov pri leteckej tragédii v obci Hejce (nachádza sa v ňom výzva na solidaritu medzi národmi - aj Židmi a Arabmi), o predsudkoch a nenávisti medzi národmi, báseň o masakri v irackej Fallúdži, kritický článok o Havlovi, bonmoty Miloša Zemana, pohľad na dve podoby USA, zoznam vtipných výrokov Georgea Busha, článok o prijatí Turecka do EÚ... Kritika Izraela sa spomína iba okrajovo v jednom článku spolu s kritikou okolo 15 ďalších štátov.

Nie že by sa Eduard Chmelár nikdy nezastal Palestínčanov alebo nekritizoval politiku Izraela. Viac krát prehovoril na zhromaždeniach kritizujúcich zločiny Izraela a napríklad napísal výzvu slovenskej vláde, aby uznala Štát Palestína. Bolo to však za posledné roky iba niekoľko aktivít spomedzi stoviek, v ktorých sa venoval iným témam. Možno pán Mesežnikov používa inú matematiku, ale ja si prílišnú frekvenciu predstavujem inak.

Neviem teda koho pán Mesežnikov mal na mysli, keď písal o antisemitských salónnych ľavičiaroch. Sú nimi nebodaj Michal Havran alebo Peter Weisenbacher? Smiešne. Možno niektorí salónni ľavičiari takí sú, ale od pána Mesežnikova sa nedozvedáme, kde sa skrývajú, a medzi ľuďmi, ktorých poznám a s ktorými sa zúčastňujem akcií, som ich nenašiel.

Možno má na mysli portál www.noveslovo.sk, ktorý som voľakedy čítaval zriedka a od kedy sa pošuškávalo, že ho ovládol SMER tak už vôbec. Neviem. Ja som strávil niekoľko dlhých hodín zo svojho voľného času lustrovaním pár portálov a blogov, ktoré uznávam. Ak sa tie antisemitské ľavicové potvory skrývajú inde, pán Mesežnikov by mal byť konkrétny a podložiť svoje tvrdenia faktami, číslami. Je to jeho zamestnanie. Obviniť niekoho z antisemitizmu je vážna vec, to nemôže urobiť len tak.

Keď hovorí o priveľkej frekvencii kritiky Izraela, mám zlé tušenie, že pre pána Mesežnikova je aj ojedinelá kritika príliš veľa. Ak je to tak, potom je to on, kto musí vysvetľovať, prečo pripisuje Izraelu také výnimočné postavenie v porovnaní s ostatnými štátmi. Ak platí, že akýkoľvek štát, akákoľvek vláda, akákoľvek armáda musí byť podrobovaná prísnej kontrole a kritike, aby sa minimalizovalo riziko zneužívania ich moci, potom Izrael nemôže stáť nad takouto kontrolou a kritikou. A už vôbec nemožno spájať kritiku štátu s nenávisťou k národu. Žiaľ mnohí obhajcovia Izraela zneužívajú argument antisemitizmu, aby zabezpečili izraelskej vláde a armáde beztrestnosť pri útlaku palestínskych civilistov.

Škoda, mohla to byť dobrá a potrebná správa, keby nebola takýmto spôsobom deformovaná a ideologicky zneužitá. Hoci s jej veľkou časťou sa dá súhlasiť, spomínaná stať znižuje dôveryhodnosť celej správy a aj samotného autora. Je to o to poľutovaniahodnejšie, že sám Mesežnikov, je mnohými nezmyselne označovaný za „protislovenský živel", len preto, že si dovolí ako sociológ kritizovať slovenskú vládu, zákony či spoločnosť. Od človeka, ktorý vie čo to znamená byť falošne obviňovaný z nenávisti k inému národu za vyjadrenie legitímnej kritiky, by som čakal, že nebude iných podrobovať rovnakému nepodloženému ohováraniu. Ale, ľudia sú rôzni a nie každý uznáva zlaté pravidlo „nerob iným to, čo nechceš, aby iní robili tebe."

Mesežnikovov článok má v časti týkajúcej sa kritiky Izraela mnoho ďalších nedostatkov a na viacerých miestach je značne manipulatívny. Možno sa raz dostanem aj k nim, ale nateraz stačí takto. Od kedy som prešiel internetové stránky jetotak.sk a utopia.sk prešiel rok a odvtedy tam pribudli mnohé ďalšie články tak k domácim ako aj k zahraničným témam. Jedným okom som ich sledoval a pamätám si iba jeden článok týkajúci sa Izraela a Palestíny uverejnený za ten čas. Ak ich bolo viac, nech sa páči, ktokoľvek môže stráviť niekoľko dní nad nimi a urobiť štatistiku. Z toho čo som zmapoval ja mi vyplynulo, že Mesežnikov si „prílišnú frekvenciu" vyfabuloval. Ak niekto chce tvrdiť opak, bremeno dôkazu leží na ňom.

Aby som bol jasný, antisemitizmus existuje, je nebezpečný, treba na neho upozorňovať a postaviť sa mu. Aj preto sme sa v marci tohto roku na výročie Slovenského štátu, ktorý má silné antisemitské konotácie, ja (polo-Palestínčan) s manželkou (polo-Palestínčankou) a kamarátom (polo-Palestínčanom) opäť pridali k našim slovenským, židovským, rómskym a ešte neviem akým kamarátom a známym, a zúčastnili sme sa spolu s nimi blokády pochodu neonacistov. Akciu organizoval mladý ľavicový aktivista, ktorý, okrem toho, že neznáša antisemitizmus, je kritický aj k politike Izraela voči Palestínčanom (to je kombinácia, ktorú autor spomínanej analýzy možno nevie racionálne spracovať).

A to najlepšie na záver. Spolu s nami tam na akcii stál a blokoval aj... hádajte kto... áno, tušíte správne... pán Grigorij Mesežnikov.

nam.jpg
(Foto: Sme)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA MICHALA HAVRANA

Jednota ako zničujúci princíp (píše Michal Havran)

Masa musí zlomiť jednotlivca.

Autorská strana Zuzany Kepplovej

Kde by Európania chceli byť pochovaní

Debata o tom, kým sa cítime, vynecháva otázku smrti.

DOMOV

Fico v dueli so Sulíkom: Váš konkurent nie je Smer

Sulík pripomínal Ficovi minulé výroky.


Už ste čítali?