Nanebovstúpenie Ariela Šarona

Autor: Kamil Kandalaft | 16.1.2014 o 9:57 | (upravené 10.2.2014 o 22:46) Karma článku: 8,95 | Prečítané:  1632x

Prezývali ho Arik, miloval svoju krajinu a nekompromisne ju bránil. Zo správ v médiách by sa mohlo zdať, že zomrel obdivuhodný človek, niečo ako mierotvorca. Ale skôr než bude blahorečený a pustený cez brány večnej blaženosti, pripomeňme si kohože to média vlastne toľko ospevujú. Kto bol Ariel Šaron?

Vynechajme obvyklé klišé a prejdime k informáciam, ktoré veľké médiá zamlčali. Začnime neslávne známou jednotkou 101, ktorú v roku 1953 založil a ktorá v tom istom roku spáchala masaker 65 palestínskych civilistov, polovica z nich ženy a deti, v dedine Quibya. Brutalita tejto jednotky nakoniec zapríčinila, že ju o niekoľko mesiacov neskôr sami Izraelčania rozpustili.

Šarona však najviac preslávil masaker v Sabre a Šatile, palestínskych utečeneckých táboroch v Libanone, na okraji Bejrútu. Ten sa udial ako bodka za vojnou v Libanone. Tá sa začala Šaronovým podvodom, kedy izraelskému premiérovi povedal, že s armádou vykoná obmedzenú operáciu iba málo za hranicami Izraela, no v skutočnosti z pozície ministra obrany, bez vedomia premiéra, začal uskutočňovať svoj grandiózny plán: Obsadiť armádou pólku Libanonu až k Bejrútu, vyhnať OOP z Libanonu, dosadiť bábkového prezidenta nakloneného Izraelu, ktorý by podpísal mier, a urobiť z Libanonu izraelský satelit. Veľkú časť plánu aj uskutočnil, ale bábkový prezident prestal hrať podľa dohodnutých pravidiel, s podpisom mierovej dohody otáľal a nechcel, aby izraelské vojská zostali v Libanone. Krátko na to bol prezident Gemayel zabitý v atentáte, o ktorom sa mylne predpokladalo, že ho spáchali palestínske ozbrojené skupiny.

Gemayelove milície, tzv. "kresťanské falangy", sa chystali smrť svojho vodcu pomstiť na palestínskych civilistoch. V tom čase ozbrojené jednotky OOP boli už na odchode z Libanonu na základe dohody s Američanmi, ktorí prisľúbili ochrániť palestínskych civilistov, ktorí zostali bez obrany. Oblasť bola pod izraelskou vojenskou kontrolou a zodpovednosťou. Izraelskí vojaci obkľúčili utečenecké tábory Sabra a Šatila, falangistom lačným po pomste poskytli vozidlá, na ktorých sa dopravili z letiska do táborov, a pustili ich dnu vybaviť si účty. Dva až tri dni trval masaker, pri ktorom falangisti nepríčetne vraždili ženy, deti, starých, mladých, spolu okolo 2000 ľudí (najsmelšie odhady hovoria o 3500 obetiach, izraelské zdroje o 800). Izraelská armáda celý ten čas držala stráž okolo táborov a v noci vystreľovala svetlice, aby falangisti videli aj v tme.

 

Robert Fisk a Odd Karsten Tveit

Tesne po masakri prišiel do tábora nórsky novinár Odd Karsten Tveit. V nemocnici Gaza, kde pracovali hlavne zahraniční lekári a zdravotníci, videl raneného chlapca, ktorého ošetrovali a ktorý kričal, že mu falangy (arabsky: "kataeb") zabili mamu a otca. Spočiatku správam o masakri neveril. Až na druhý deň, keď tam išiel znovu, videl mŕtvoly a popri tom ako ich rátal neustále zvracal. Videl aj buldozéry, ktoré zasypávali mŕtvoly zeminou.


Robert Fisk, jeden z najuznávanejších novinárov súčasnosti, tam bol tiež. Hovorí, že po tom čo videl telá žien a detí pohodené po tábore bol veľmi nahnevaný. Keď mu izraelský veliteľ povedal, aby odtiaľ odišiel odpovedal mu: "Prepáčte, ale vyzerá to tam ako v Treblinke. Neodídem. Do čerta s vami." Vojak sa tváril, že o ničom nevie a že iba teraz prišiel. Fisk mu povedal: "Veď môžete cítiť pach tiel, môžete ich vidieť z toho múra za vami. Je to masaker." Jeho kolega z Washington Postu vedel, že vojak klame, pretože si ho pamätal: "Vy klamete. Včera ste ma tu zastavili s autom. Vy mi klamete, pamätám si vás."

Opisuje ako potom v pivnici videli stovky palestínskych mužov kľačať pri stene s rukami na hlavách. Všetci boli ticho a neodpovedali na jeho otázky, izraelský vojak mu povedal, že mu nemajú čo povedať. Títo muži mali byť údajne vypočúvaní. No podľa Fiska ich naložili do nákladiakov a odovzdali falangám, ktoré ich na vzdialených miestach zabili a pochovali v masových hroboch.

Šaron sa proti kritike bránil, že on nevedel, že falangisti budú vraždiť civilistov. Fisk sa pýta: "Ako to, že Šaron nemal tušenia čo sa bude diať v Sabre a Šatile, ale Robert Fisk, vzdialený 2000 míľ odtiaľ v Írsku, si bol taký istý, že bude masaker, že som nespal dva dni, aby som sa tam dostal. Nie je to zvláštne, že Šaron o tom nevedel?"


V jednom zo svojich dokumentov sa Fisk vracia do táborov Sabra a Šatila. Spomína si na to, že prvú vec, ktorú videl, boli mŕtve kone. Kúsok za nimi videl dve ženy na zemi a malé dieťa s prestrelenou hlavou. V jednu chvíľu vyšiel na hromadu zeme a volal na svojich kolegov. Hromada sa však pod nim divne hmýrila. V tom si uvedomil, že to nie je hromada zeme, ale hromada mŕtvych tiel pokrytá zemou.

Na záver sa dostáva k otázke či izraelská armáda vedela čo sa tam dialo. Privádza nás na miesto odkiaľ videl izraelských vojakov na strechách vysokých činžiakov sledovať ďalekohľadmi čo sa deje v táboroch: "Videl som tam hore izraelských vojakov. A oni sa samozrejme pozerali na mňa. Takže mohli vidieť aj tie tela. Takže vedeli čo sa deje."


Ako masaker židov v Kišineve

Noam Chomsky v rozhovore pre Democracy Now prirovnáva Sabru a Šatilu k masakru židov v Kišineve ešte pred Prvou svetovou vojnou, kedy cárske vojská obkľúčili mesto a dovolili jeho obyvateľom niekoľko dní násilia na židoch. Výsledkom bolo 45 mŕtvych židov. Chomsky hovorí, že ak bol Cár považovaný za priamo zodpovedný za tento masaker, a bol, o to viac musí byť za zodpovedného za masaker v Sabre a Šatile považovaný Šaron.



V pokračovaní rozhovoru židovská-americká zdravotníčka hovorí o tom čo zažila a videla uprostred masakra. Pracovala v nemocnici Gaza v Sabre a Šatile, keď ich, zahraničných zdravotníkov, viedli falangisti na smrť. Ale pred tým než ich popravčia čata zastrelila, pribehli izraelskí vojaci a zabránili ich zabitiu. Zdravotníčka hovorí, že ak mohli zastaviť ich vraždu, mohli zastaviť aj vraždu palestínskych civilistov. Ale nezastavili.



Vystreľovanie svetlíc a informovanie Šarona

Na túto tému bol na základe skutočných udalostí v roku 2008 natočený izraelský animovaný film Valčík s Baširom, v ktorom sa izraelskému vojakovi vynárajú z podvedomia potlačené spomienky na masaker. Spomína na to ako s kolegami vystreľoval v noci svetlice, aby zabijaci dobre videli. Ďalej v ukážke vidíme izraelského novinára spomínať na to, ako volal Šaronovi a informoval ho o tom, že sa tam deje masaker a ten mu na to nič nepovedal a nijak nezasiahol, aby mu zabránil. Novinár sa volá Ron Ben-Yishai a skutočne o masakri Šarona informoval.

 

Miko Peled: Šaron bol brutálny

Ešte niekoľko dní pred smrťou Izraelčan Miko Peled, syn izraelského generála, ktorý prednáša na tému izraelsko-palestínskeho konfliktu, na svojej stránke predpovedal, oslavné ódy, ktoré budú nasledovať po Šaronovej smrti:

Človek si môže predstaviť tie dlhé chválospevy, ktoré budeme musieť znášať, keď bude pochovaný: "Hrdina", "veľký líder", "vojenský génius", to všetko a ďalšie veci sa budú hovoriť. Tlač bude pripomínať každý jeho vojenský úspech, každú bitku, ktorú vyhral, každého nepriateľa, vojnového aj politického, ktorého porazil. Budú zvestované jeho rozhodnutia ako lídra Izraela. Budú hovoriť, že v pamäti zostane, ako človek, ktorý dal všetko pre svoju krajinu.

V mojej knihe, Generálov syn, cesta Izraelčana v Palestíne, spomínam Šarona niekoľko krát: Jeho schopnosti ako vojaka, ktorý bol krutý, brilantný a bezohľadný, za druhé, spomínam ho ako ministra obrany a napokon ako premiéra. Je ale dôležité uchovať pravdivú pamiatku na tohto muža, ešte pred odporným výlevom kondolencii, plných pokrytectva a lží, ktoré určite budú nasledovať po jeho smrti.

Peled v článku krátko sumarizuje jeho hlavné prečiny, okrem Sabry a Šatily , spomína jeho vedúcu úlohu v budovaní rasistických kolónií na palestínskych územiach okupovaných v útočnej vojne roku 1967, ako aj ústup z Gazy, ktorý v praxi znamenal iba pokračovanie okupácie inými prostriedkami. Chýba mi v ňom aj jeho úloha v budovaní rasistického múru, ktorý zasahuje hlboko do územia dnes už medzinárodne uznaného Štátu Palestína. Odcitujem časť týkajúca sa jeho charakteru a jeho vojenských začiatkov v jednotke 101:

"Bol brutálny, lakomý, nekompromisný a nečestný. Mal nenásytný apetít po moci, sláve, a bohatstve. Jeho črty chladnokrvného, neľútostného zabijaka boli evidentné už veľmi skoro v jeho kariére, kedy velil jednotke izraelskej armády 101 v päťdesiatich rokoch. Jednotka 101 bola neslávne známe komando so špeciálnou licenciou zabíjať a terorizovať Palestínčanov. Operovala väčšinou v Gaze, ale aj v iných častiach krajiny a aj za jej hranicami. Jednotka 101 bola taká brutálna a mala na svedomí toľko nevinných životov, že aj na izraelské štandardy zašla priďaleko a bola po čase rozpustená."

Ako by si podľa Peleda mal svet pamätať Šarona?

"Človek by o Šaronových zločinoch mohol pokračovať ešte dlho. Kým leží na smrteľnej posteli, možno dni alebo minúty do jeho posledného dychu, musíme všetci myslieť na jeho obete, na nespočetné množstvo mŕtvych, ranených a vyhnaných a pripomínať svetu, že tento človek nebol hrdinom ale zločincom."


Human Rights Watch

K Šaronovmu životu a smrti sa vyjadrila aj rešpektovaná medzinárodná ľudskoprávna organizácia Human Rights Watch. Aj tá zosumarizovala jeho zločiny, ktoré tu už zazneli. Podľa riaditeľky organizácie pre Blízky východ a Severnú Afriku, "je hanbou, že Šaron odišiel do hrobu bez toho, aby čelil spravodlivosti za svoju rolu v Sabre a Šatile a ďalších zločinoch. Jeho smrť je ďalším smutným pripomenutím, že roky praktickej beztrestnosti za porušovanie práv, vôbec neprispeli k tomu, aby priblížili izraelsko-palestínsky mier. Pre tisíce obetí jeho činov, Šaronov odchod bez postavenia pred spravodlivosť, umocňuje ich tragédiu."


Mäsiar z Bejrútu

Keď Palestínčania hovoria o tom ako sú zabíjaní, Západ má tendenciu neveriť im: Vymýšľajú si, je to palywood, atď. V tomto článku som necitoval ani jedného Palestínčana. O masakri a úlohe izraelskej armády pod vedením Šarona svedčia britský a nórsky novinár, americko-židovská zdravotná sestrička, izraelskí vojaci, ktorí všetci boli na mieste činu počas masakra, izraelskí novinár, ktorý Šarona informoval o masakri, americký známy filozof, syn izraelského generála a medzinárodná ľudskoprávna organizácia. K dispozícii sú aj zábery priamo z miesta činu.

Spomeňte si na to, keď budete zase niečo počuť alebo čítať o tom, ako veľmi Arik miloval svoju krajinu a ako veľmi sa snažil o mier s Palestínčanmi.


d9.jpg

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŽENA

Kúpete sa s deťmi a chodíte pred nimi nahí? Čo znamená nahota doma

Dokedy je v poriadku kúpať sa s deťmi?

EKONOMIKA

Pozrite si nové vozne, železnice sľubujú modernejšie cestovanie

Vozne nasadia na najvyťaženejšie linky.


Už ste čítali?