Spackaná obhajoba: Šaron vedel kto sú Falangy

Autor: Kamil Kandalaft | 10.2.2014 o 9:35 | (upravené 13.2.2014 o 22:35) Karma článku: 2,64 | Prečítané:  533x

Masaker v Sabre a Šatile sa odohral uprostred prebiehajúcej občianskej vojny v Libanone, na ktorej participovali rôzne frakcie a skupiny. Jednou z mnohých bojujúcich strán bola aj OOP, ďalšou bola takzvaná kresťanská Falanga na cele s Baširom Gemayelom. Kým značná časť Bránikovho textu o Šaronovi sa venuje opisu zločinov ozbrojených skupín z OOP a démonizácii Palestínčanov, o charaktere Falangy a o Gemaelovej politickej a bojovej kariére Bránikov text záhadne mlčí. Kto bol zač Bašir Gemayel a čo zač boli jeho Izraelom podporované Falangy?

Skôr než prejdeme k faktom, rád by som sa vyjadril k súvisiacej otázke vyslovenej v internetovej diskusii, nie pánom Bránikom, ale jedným z analytikov Konzervatívneho inštitútu (ak bude treba, poskytnem screenshot). Vo facebookovej diskusii polozil otázku, či „spáchala Falanga pred týmto prípadom nejaký masaker?", ktorou implikuje, že ak nespáchala, Šaron nemohol predpokladať, že ho spácha zrovna v Sabre a Šatile. Ak dúfal, že odpoveď na jeho otázku je negatívna, musím sklamať. Falangy boli svojou brutalitou známe  dávno pred masakrom v Sabre a Šatile.

Boje medzi Falangami a bojovníkmi OOP stáli už na začiatku vypuknutia občianskej vojny v Libanone a od začiatku si obe skupiny navzájom vraždili „svojich civilistov". Ako príklad môžeme uviesť vražedné besnenie počas Čiernej soboty, kedy Falangy pomstili zabitie štyroch svojich členov zabíjaním stoviek náhodne zastavených Palestínčanov a muslimských Libanončanov v uliciach Bejrútu.

O šesť týždňov neskôr Falangy spolu s ďalšími kresťanskými pravicovými ozbrojenými skupinami spáchali masaker v Karantine, prevažne muslimskej štvrti vo východnom Bejrúte, obývanej rôznymi národnosťami a kontrolovanej jednotkami OOP. Kresťanské milície tu zabili do 1500 ľudí.

Falangy neboli jedinou ozbrojenou organizáciou, ktorá páchala masakre. Ako som už písal vyššie, páchali ich aj palestínske a aj rôzne ďalšie skupiny. Občianska vojna v Libanone bola krutá, krvavá a ťažko v nej nájsť „čistého hráča". Na strane palestínskych skupín môžeme spomenúť masaker v Damoure, pri ktorom zavraždili stovky obyvateľov kresťanského mestečka. Masakrov páchaných rôznymi stranami konfliktu však bolo ďaleko viac.

Falangy nevraždili iba palestínskych a muslimských civilistov, ale aj kresťanských rivalov svojho vodcu Bašira Gemayela. V roku 1978 zaútočili na sídlo Sulejmana Frangia, jedného z vodcov libanonských kresťanov. Medzi desiatkami mŕtvych boli aj Sulajmanov syn Tony, ktorého vplyv medzi kresťanmi bol na vzostupe, ako aj Tonyho žena a trojročná dcéra. V roku 1980, teda iba 2 roky pred masakrom v Sabre a Šatile, Falangy zaútočili na plážový rezort ďalšieho kresťanského rivala, Danyho Chamouna. Pri útoku zmasakrovali niekoľko desiatok nič netušiacich kúpajúcich sa ľudí.

Falangy boli veľmi dobre známe nie len svojou krvilačnosťou, ale aj krajne pravicovú ideológiou, ktorou boli inšpirované. Baširov otec, Pierre Gemayel, sa pri zakladaní Falangy inšpiroval fašistickými organizáciami a stranami v Španielsku a Taliansku. Ohromila ho aj disciplína, ktorej bol svedkom na Hitlerových olympijských hrách v Berlíne roku 1936. Polovojenská mládežnícka organizácia, ktorú v tom istom roku v Libanone založil a pomenoval po španielskych fašistických falangách, spočiatku používala hnedé uniformy a nacistický pozdrav. Motto organizácie znelo: Boh, národ, rodina.

Pokusy ospravedlniť Šaronovu zodpovednosť za masaker v Sabre a Šatile tvrdeniami, že nemohol dopredu vedieť, čo Falangy urobia s civilistami v utečeneckých táboroch, sú preto iba cynickými pokusmi ospravedlniť neospravedlniteľné. Žiadne vykrúcačky, že Šaron nevedel, Šaron netušil, Šaron podcenil riziko, neobstoja. Šaron veľmi dobre vedel akou ideológiou bola inšpirovaná ozbrojená skupina, ktorú si vybral za izraelského spojenca, a dobre vedel akej brutálnej krutosti sú schopní. Napokon, je dobre zdokumentované, že riziko páchania masakier Falangami bolo aj v izraelských vojenských a politických kruhoch známe.

Bamahane, časopis izraelskej armády, dva týždne pred masakrom vydal článok, v ktorom vysoko postavený izraelský hodnostár citoval slová, ktoré mu povedali falangisti: „Otázka, ktorú si kladieme je - ako začať, znásilňovaním alebo zabíjaním? Ak majú Palestínčania štipku rozumu, mali by sa snažiť opustiť Bejrút. Nemáte predstavu aký masaker postihne Palestínčanov, civilistov alebo teroristov, ktorí zostanú v meste. Ich snaha zamiešať sa medzi obyvateľmi bude zbytočná. Meč a puška kresťanských bojovníkov ich budú prenasledovať všade a vyhubia ich raz a navždy."

David Hirst vo svojej knihe o vojne v Libanone tiež píše, že velitelia Falangy otvorene hovorili izraelským veliteľom, že chcú vyvolať exodus Palestínčanov z Libanonu a že k tomu cieľu chcú použiť násilie. Cituje aj izraelského generála Yarona Amosa: „Vedeli sme, že chcú zničiť tábory."

Rafael Eitan, náčelník generálneho štábu, sa podľa správy Kahanovej komisie, ešte 16. Septembra o 19:30, teda hodinu a pol po začiatku masakra, na zasadnutí izraelskej vlády vyjadril, že Falangy sa po smrti svojho vodcu a prezidenta buď rozpadnú alebo nastane „výbuch pomsty, o ktorom neviem, viem si predstaviť ako začne, ale neviem ako to skončí." Hovoril tiež o stretnutí s veliteľmi Falangy z predchádzajúceho dňa. Takto opísal ako prežívali vraždu svojho vodcu: „Teraz im zostala už iba jedna vec, a to je pomsta, a bude to hrozné." Tiež spomenul rozhovor s americkým vyslancom Draperom, ktorému tiež vysvetľoval, že teraz nastane pomsta: „Stačí, že počas Baširovho pohrebu, Amin Gemayel, jeho brat, povedal „pomsta", to stačí... Stačí, že vyslovil slovo „pomsta" a celý establišment už ostrí nože." O tom, že Flanagy sa chystajú masakrovať Palestínčanov, teda náčelník generálneho štábu izraelskej armády, dobre vedel a o svojej znalosti otvorene hovoril izraelským politikom aj americkému vyslancovi. Napriek tomu, práve tieto Falangy povolal do boja proti Palestínčanom.

Na tom istom zasadnutí sedel aj podpredseda vlády David Levy. Keď sa dozvedel, že Falangy boli poslané do táborov, varoval svojich kolegov: „Viem, čo pre nich znamená pomsta, aký masaker. Potom nám nikto neuverí, že sme tam šli robiť poriadok a budeme znášať zodpovednosť."

Takže, týchto dobre známych zabijakov Šaron doviedol do utečeneckého tábora Sabra a Šatila, natáral im, že sa v nich schovávajú palestínski bojovníci, a že oni zabili ich milovaného vodcu a libanonského prezidenta. Nie, on nepodcenil riziko pomsty, ako naznačuje Bránikov text, on už existujúci a známy motív pomsty v nich zámerne a na základe lží vystupňoval. A potom týchto rozzúrených zabijakov pustil na civilných obyvateľov Sabry a Šatily. Tri dni trvalo vraždenie zatiaľ čo izraelskí vojaci držali stráž okolo tábora a v noci vystreľovali svetlice. Z tohto Šarona ani izraelskú armádu nikto nevyseká, môže sa tak akurát iba namočiť do ich špiny. Niektorí ľudia tak šialene neznášajú Palestínčanov, že im to stoji za to a ešte aj 30 rokov po masakri šíria do sveta Šaronove lži a extrémistickú izraelskú propagandu. Život píše aj smutné príbehy...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Zuzany Kepplovej

Kde by Európania chceli byť pochovaní

Debata o tom, kým sa cítime, vynecháva otázku smrti.

DOMOV

Fico v dueli so Sulíkom: Váš konkurent nie je Smer

Sulík pripomínal Ficovi minulé výroky.


Už ste čítali?